O videozáznam sa pokúšali ľudia už v prvej polovici 20. storočia

Potreba záznamu pohyblivého obrazu a zvuku súvisela s rozvojom televízneho vysielania. Vo svojich počiatkoch existovali pri vysielaní iba dve

možnosti: buď sa vysielalo priamo, alebo sa používali filmové nahrávky (nielen hrané filmy, ale aj ostatné programy sa filmovali). Záznam obrazu na film bol ale pomerne náročný a drahý. Preto sa hľadali iné spôsoby. Dôvodom nebolo iba napr. zjednodušenie práce, archivácie a pod., ale v USA napríklad aj časový rozdiel medzi jednotlivými štátmi, takže ten istý program (napr. správy), bolo nutné vysielať v rôznom čase, aby miestny čas (presnejšie miestne časové pásmo) bol rovnaký.Ideálne riešenie už od začiatku sa ponúkalo na rovnakom princípe, ako magnetický záznam zvuku, t. j. zariadenie podobné magnetofónu. Experimenty s magnetickou páskou zaznamenávajúcou videosignál začali krátko po 2. svetovej vojne. Prvé prototypy boli postavené začiatkom 50-tych rokov 20. storočia. Boli na princípe páskových (cievkových) magnetofónov (kazetové ešte neboli známe). Prvé prakticky komerčne využiteľné videorekordéry predstavila firma Ampex 12. apríla 1956. Vyvinuli ho Charles Ginsburg a Ray Dolby. Bol to model VR-1000, stál 50 000 dolárov a používal dvojpalcovú pásku (t. j. 50 mm širokú). Prístroj umožňoval iba čiernobiely záznam. V roku 1962 nasledoval prvý celotranzistorový videorekordér RCA TR-22. Slúžil iba pre komerčné účely. Prvý páskový videorekordér navrhnutý pre domácnosť bol CV-2000 spoločnosti SONY (1964). Maximálny čas záznamu bola jedna hodina a použitá páska mala šírku iba pol palca, t. j. 12,5 mm. Do roku 1968 sa objavilo niekoľko ďalších modelov, predalo sa ich však iba niekoľko sto kusov, pretože boli veľmi drahé. Predávali sa v cene od 800 až do 4 000 dolárov. Mali však veľké technické problémy.Prvý kazetový videorekordér uvidel svetlo sveta v Anglicku v roku 1972. Bol to Philips model 1 500. Bol 560 mm široký, 165 mm vysoký a 380 mm hlboký.V roku 1975 dáva na trh firma SONY svoj videorekordér so systémom Betamax, ktorý sa predáva hlavne v USA. Na konci roku 1977 predstavuje JVC videorekordér HR-3300 a systém VHS. Nastáva vojna o ovládnutie trhu, o zisky oboch spoločností. Bohužiaľ, táto trhová vojna je príkladom, ako naivní sú ekonómovia, ktorí sa domnievajú, že trh všetko vyrieši. Tento problém vyriešil trh tak, že vyhrali zisky JVC a nie technicky lepšie riešenie spoločnosti SONY. Ku koncu 80. rokov sa videorekordéry so systémom Betamax prestali prakticky predávať. Používajú sa už iba vo videokamerách.Princíp magnetického záznamu obrazu na páske je z fyzikálneho hľadiska rovnaký, ako princíp záznamu zvuku. Technické riešenie je však omnoho obtiažnejšie, pretože musíme zaznamenávať oveľa viac informácií. Napríklad pre každý jednotlivý bod, ktorý sa potom na kratučký okamžik objaví na televíznej obrazovke, potrebujeme na pásku zachytiť údaje pre jeho umiestnenie, farbu a jas. Aby sme zvýšili množstvo zaznamenaných informácií, pohybuje sa páska magnetoskopu rýchlejšie než u magnetofónov a naviac rotujú aj magnetické hlavy. Práve súčet pohybov a hláv zvyšuje počet informácií. Pôvodne sa používali dve hlavy. A aj napriek tomu, že sa takéto typy videorekordérov predávajú ešte aj dnes, nezodpovedajú súčasnému štandardu, pretože neumožňujú nahrávku zvuku v systéme stereo a nahrávajú iba štandardné rýchlosti. Moderné videorekordéry majú minimálne 4, alebo ešte lepšie 6 hláv a umožňujú nahrávanie napr. aj polovičnou rýchlosťou, stereo, dabing a strih obrazu.