polárnej žiary sporo osvetľujú snehom pokrytú nekonečnú planinu. Zato cez krátke leto svieti slnko neprestajne a roztopí niekoľkocentimetrovú vrchnú vrstvu večne zamrznutej pôdy. Tu sa tundra razom zazelená, pestro rozkvitne nádherne červený lomikameň, žiarivo žltý arktický mak a snehobiele dryádky. Voda z roztopeného snehu však nemá kam odtiecť a vytvára nespočetné močiare a jazerá, ktoré sa hemžia drobnými živočíchmi. Priletia sťahovavé vtáky a vrátia sa státisíce sobov z južných zimovísk. Krajinu však zamoria mračná krvilačných komárov, ktoré trýznia zvieratá i ľudí. Čas hojnosti však dlho netrvá. Dni sa začnú skracovať a letní hostia sa opäť vydávajú na juh do svojich zimovísk. V tundre ostáva len málo trvalých obyvateľov, sú to drobné snežné hraboše a lumíky, biele polárne líšky, biele arktické vlky a z prežúvavcov mohutný pižmoň.Pižmoň severský, nazývaný tiež tur pižmový (Ovibos moschatus), je robustný zver, avšak pomerne nízky, lebo má krátke, zato silné nohy. V kohútiku meria asi 140 cm, pričom býky dosahujú hmotnosť 380 a kravy do 220 kg. Pred treskúcimi mrazmi a zimnými snehovými búrkami ho chráni hustý hnedočierny kožuch so srsťou dlhou až 90 cm, čo je najdlhšia srsť medzi všetkými cicavcami. Účinnou zbraňou sú mu do bokov vykrútené ostré rohy a tvrdé špicaté kopytá. Tieto zbrane však používa len na obranu, je mierumilovným tvorom. Iba počas ruje dochádza k nekrvavým zápasom býkov. Súperi sa najprv navzájom oňuchávajú, potom proti sebe zaujmú zastrašujúce postavenie. Bučia a sklonia hlavy, odrazu sa prudko rozbehnú a celou silou zrazia čelami. Ich veľké hlavy do seba narazia s dunením. Zrážky opakujú dovtedy, kým jeden z nich neustúpi, čím sa ihneď obnoví pokoj. Víťaz sa smie páriť so samicami.Obľúbenou potravou pižmoňa sú listy a vetvičky trpasličej arktickej vŕby, tá rastie najviac pozdĺž vôd. V zime však pižmone prechádzajú do vrchov, kde je menej snehu ako na otvorenej planine, a preto si ľahšie dokážu vyhrabať potravu, machy, lišajníky a trávu.Koncom jari sa rodia mláďatá, už dobre vyvinuté s huňatým kožuštekom. Matku nasledujú niekoľko hodín po príchode na svet. Pri pocite nebezpečia sa ponáhľajú ukryť matke medzi predné nohy. Cez leto žijú pižmone v malých rodinných čriedach vedených býkom. Mladé býčky a prestarnuté býky sa zvyknú združovať do 2 - 4-členných skupiniek. V zime sa títo samotári pripájajú k čriedam, aby sa spoločne bránili pred vyhladovanými vlkmi. Aj jednotlivé čriedy sa zlučujú do početných stád. Keď sa k nim priblíži svorka vlkov, dospelé jedince zaujmú obranné postavenie, tesne sa zoskupia bok po boku a výstražne namieria rohy na protivníka. Akonáhle sa niektorý vlk opováži príliš priblížiť, jeden starší býk proti nemu vyrazí, naberie šelmu na rohy a vymrští do vzduchu. Vlk, hoci aj dochrámaný, má ešte možnosť ujsť. Niekedy však rozzúrený býk prehodí útočníka cez hlavu dozadu, kde ho ostatné tury hneď ubijú.Pižmone sú rozšírené v arktickom pásme Grónska a Severnej Ameriky. Pôvodne sa vyskytovali hojne, avšak po zavedení moderných strelných zbraní im hrozilo vyhubenie. Dnes sú chránené a ich početnosť pomaly narastá, takže viac nepatria k existenčne ohrozeným druhom. Mäso pižmoňov zapácha po pižme, podľa čoho aj dostali meno. Európania považujú mäso pižmoňov za nepoživateľné, domorodí Inuiti (Eskimáci) a Indiáni ho však jedia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
