skutočnosti na pravú mieru. Prišiel nový tréner Antonín Fivébr a to tesne pred začatím jarnej ligovej odvety. V knihe "Zlatá kniha futbalu na Slovensku" športoví novinári Štefan Mašlonka a Jozef Kšiňan napísali : "Košičania ďakovali svojmu trénerovi Antonínovi Fivébrovi, ktorý na sklonku svojej dlhej a úspešnej trénerskej dráhy vyformoval z košických hráčov a maďarských posíl kondične a technicky znamenitý celok, ktorý hral ľúbivo a účelne." Obrovský omyl pisateľov! Košičania mohli ďakovať, ale hráči nie. Tí ďakovali celkom iným ľuďom. Príchod Fivébra nebol ničím iným ako východiskom z núdze - aby bol pri mužstve niekto cudzí, kto bude mať meno a rešpekt. Hráči ďakovali Dr. Gejzovi Kalocsayovi a Ladislavovi Ungvárimu-Špakovi, ktorí dali mužstvu štýl hry. Špak zostal sám, viedol prípravu a na jarnú odvetnú časť ligy pripravil mužstvo technicky a kondične.Nový tréner zobral iba úrodu z jeho vynikajúcej práce.
V košickej ŠK Jednota začiatkom roka 1946 sa ustanovila akási "akčná trojka" na čele s technickým poradcom mužstva Ondrejom Kúnom, vedúcim ligového mužstva Františkom Loškym a šedou eminenciou košického futbalu (pôsobiacou pri mládeži) Mikulášom Bauerom (zboku radil a kibicoval milionár Ing. Imrich Šoltés). Títo ľudia určovali, čo, kto a ako vo futbalovom oddiele bude, kto bude v kádri mužstva, aké budú finančné podmienky. Určovali v odvete zostavu na jednotlivé zápasy. "Dedko" Fivébr dostal pred zápasom papierik, na ktorom bola napísaná zostava mužstva. Pred zápasom ju prečítal hráčom. V tom čase mohlo ich byť iba 11, pretože sa nestriedalo a ostatní si išli sadnúť na tribúnu. Týmto sa jeho poslanie skončilo, až na to, že sem-tam prehodil pár slov, mužstvo povzbudil a to bolo z jeho strany všetko. Čo sa kondície a techniky týka, stále bol pri ruke neocenený tréner Špak. Nový kormidelník sa v Košiciach nedožil dlhého trénerského života. Už v jesennom kole ročníka 1946/47 Košice zo zdravotných dôvodov opustil a tak tréner Špak ťahal zaň futbalovú káru ďalej. A môžem potvrdiť veľmi úspešne!
Pri návrate do Košíc išiel rýchlik krokom a za stáleho húkania,lebo na kolajisku boli stovky košických futbalových fanúšikov. Po zastavení dychová hudba RKS (Robotníckeho kultúrneho spolku) na čele so šéfdirigentom pánom Göblom spustila našu hymnu: My sme Košičania. Po privítaní začal sa slávnostný pochod ulicami mesta, vpredu hudba, za ňou hráči s pohárom a futbalových fanúšikov cez Mlynskú ulicu na Hlavnú a po nej ešte pred starý hotel Slovan. Tam boli pre nás pripravené raňajky a nebolo tej sily, aby kapitánovi Milošovi Klimekovi vzal z rúk niekto pohár. Nakoniec sme rozhodli, aby tento pohár patril jemu. Pred hotelom bola veselica a tancovalo sa ostošesť. Rozišli sme sa za nadšených ovácií. Vedenie telovýchovnej jednoty s vedením mesta v priebehu desiatich dní usporiadali na Bankove športový majáles pri príležitosti získania titulu. Za enormnej účasti fanúšikov trval dva dni. Aké boli odmeny pre hráčov? Každý dostal za zápas prémiu 2 000 Kčs a od vedenia zastupovaného podpredsedom národného výboru Podrackým náramkové hodinky s venovaním od mesta. Okrem toho každý hráč, aj ten čo nehral, dostal z prídelu UNRA letný plášť. Na tejto veselici sme my hráči zostali až do konca, aby sme sa tak fanúšikom odvďačili za ich doterajšiu dôveru a podporu. Týmto víťazstvom sme si ich zabezpečili aj pre nasledujúce obdobie, ktoré však pod menom ŠK Jednota Košice za krátky čas zmizlo, pretože v ČSR začali viať iné vetry.
Na záver tejto spomienky musím zdôrazniť, že futbalom v Košiciach žilo doslova celé mesto, ako aj východné Slovensko. V tom čase mali Košice asi 50 000 obyvateľov a štadión počas zápasov bol vždy plný. Na prípravných zápasoch bolo vždy nad 3 000 divákov. Smutné však na celej veci je tá skutočnosť, že v našom meste sa na všetko zabudlo. Kým v Prešove oslávili storočnicu, v Čani prekrásnou spomienkou si pripomenuli 80 rokov futbalu v tejto obci, v Košiciach sa nepohol ani list na strome. Jedine pri príležitosti 50. výročia kvalifikácie košického mužstva do najvyššej súťaže v ČSR pozval starosta mestskej časti Košice-Západ Pavol Mutafov vtedy ešte žijúcich Kertésa, Chmilnického, Greškoviča, Bellera a Danka, aby im zablahoželal, odmenil ich hodinkami. Starosta Košice-Juh Jaroslav Hlinka pozval Bellera a Danka, aby si o tom pohovorili a odmenil ich spomienkovým darom. Vtedajší primátor mesta Rudolf Schuster si nespomenul...Z víťazného mužstva, ktoré získalo titul majstra, žijú v Košiciach už len Ladislav Beller, Rudolf Zibrinyi a Milan Danko. Nestálo by za to aspoň im potriasť pravicou? O celú udalosť sa doteraz zaujímal jedine starosta Košice-Staré mesto Ing. Ján Süli.A čo ostatní? Nechám sa prekvapiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
