červík. Táto skutočnosť odborníkov, ale ani fanúšikov určite neteší, lebo diagnóza neveští nič dobré do najbližšej budúcnosti. Futbalový život v našej malej krajine pokazili peniaze, o ktorých síce hráči v mesačníku "Futbal magazín" svorne tvrdia, že sú potrebné, ale nie rozhodujúce. Týchto slov sa však držia iba dovtedy, kým ich dostávajú do svojich vreciek. Ak však niekto zatiahne kohútik a prestanú tiecť, je zle-nedobre. Naši profesionáli sú ochotní zabudnúť na všetko, na ťažkosti svojich mecenášov, jednoducho chcú svoje, hoci oni v príprave i v majstrovskom zápase podávajú často neuspokojivé, ba niekedy až hanebné výkony.
V živej pamäti máme štrajk prešovských futbalistov, ktorí napríklad odmietli nastúpiť na Slovenský pohár proti Interu, nespokojnosť slovanistov, Trnavčanov či ďalších. Nedávno vstúpili do takejto neslávnej hry aj Košičania. O problémoch v kuchyni tigrov sa popísalo všeličo. Zbytočné by bolo polemizovať o tom, ktoré argumenty sú pravdivé, opodstatnené a ktoré nie, avšak pravdou je, že superligisti aj v tomto prípade zabudli na to, že sú profesionáli a že divákov v prvom rade zaujímajú ich výkony. Nehovoriac, že už dávno si mali na Slovensku vytvoriť asociáciu profesionálnych hráčov inými slovami svoje odbory, ako sú vo všetkých vyspelých futbalových krajinách - ktorá by s fundovanými právnikmi riešila všetky ich problémy. Tým viac, že povinnosťou profesionála je maximálne sa podriadiť svojmu športu a odvádzať pravidelne výkony na hranici vlastných herných schopnosti. Iba také oprávňujú každého jedného chlapsky žiadať svoje. Tejto zásady sa zrejme drží aj hlavný sponzor Ružomberčanov SCP, ktorý napriek tomu, že miestny MŠK SCP vedie marsssuperligový pelotón, nemieni ďalej podporovať futbal, lebo ponuka hráčov nie je zďaleka adekvátna vynaloženým finančným prostriedkom a imidžu papiernikov. Poviete si, že na Slovensku sa teda predsa len pohli ľady. Lenže nie vo futbalových kluboch, v ktorých zväčša staré neprofesionálne metódy fungujú ďalej. Akási nádej na lepšiu budúcnosť by mohla svitnúť po nedávnom stretnutí prezidentov superligových klubov za účasti predsedu ligovej komisie SFZ Vladimíra Wänkeho v Jure pri Bratislave. Pochopiteľne, za predpokladu, že dohody nezostanú iba zdrapom papiera. Veď veľa hráčov v posledných rokoch najviac ťažilo práve z prestupov. Zmena prostredia znamenala zväčša hojné naplnenie vrecka, rovnako aj podpis zmluvy s končiacim klubom na ďalšie obdobie, ktoré hráči nie v jednom prípade zneužívali až pod ľudskú dôstojnosť. Na prehnané gavalierstvo sme funkcionárov upozorňovali neraz. V záujme rýchlych a lacných úspechov však vôbec nereagovali, lebo na úkor odbornosti a cieľavedomosti sa chceli viacerí presadiť za každú cenu, ba jeden pred druhým dokázať, akí sú šikovní. Zákonite si však popálili prsty. Teraz ich síce nepríjemne tlačí topánka, ale vo verejnosti prevláda názor, že napriek tomu čoskoro pošliapu po vlastných slovách. Nuž, pre zainteresovaných je to veľká výzva a slovo do bitky dokázať, že sú chlapi na svojom mieste. Nie takí, ako tí, čo futbal znehodnocovali a mali ešte odvahu vyvolať revolúciu. Nie je tajomstvom, že vtedy si sľubovali vernosť a hlavne, že potiahnú povraz spoločne za jeden koniec, aby v našom najpopulárnejšom športe zavládli lepšie časy. A výsledok? Niektorí zutekali ako zbabelci, ďalších donútili kluby opustiť a futbal na Slovensku kráča neslávne od desiatich k piatim. Na to všetko od pamätnej prehry s Portugalskom 14. októbra 1998 stačili vlastne iba tri roky. Lenže sotva budú ďalšiu revolúciu vyvolávať ľudia, ktorí sa pod súčasný stav podpísali a div, že sa netvária, že od Bratislavy až po Čiernu nad Tisou je od tých čias všetko v poriadku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
