Mnohí časom neodolajú a chcú jedinečnosť chvíle zachytiť prostredníctvom fotografie alebo filmu, festivaly potápačských filmov majú potom žatvu. V súčasnosti trvalo žijete v Nemecku, ale spomienka na prvé ponory má bratislavské plutvy...
Naozaj som začínal v Bratislave a mojou prvou vodou bol Dunaj. Sám som si urobil potápačský oblek a absolvoval prvý ponor pod ľadom. Dnes je tá vodička v Dunaji už o inom, jej premeny sú zjavné, ale potápači majú na tomto zlom vývoji len malý podiel. V Nemecku žijem od roku 1970, z koníčka sa postupne stalo zamestnanie a moja firma vyrába špeciálne obaly na kamery, ktoré umožňujú snímanie pod vodou. Ja osobne sa bez kamery skoro nikdy nepotápam, stal sa zo mňa naozaj lovec dobrých záberov. Celkovo som absolvoval viac ako 2 500 ponorov. Možno to niekoho prekvapí, ale mojím prvým športom bolo horolezectvo, preto mám taký vzťah k Vysokým Tatrám a aj k tatranským plesám. Ako študent som cez prázdniny robil nosiča na Téryho chatu, osobne som poznal chatára a spisovateľa B. Kapolku i horolezca J. Psotku. Dnes je to už história.
Dôverná znalosť prostredia pod vodou umožňuje človeku porovnávať. Keď sa s odstupom rokov vrátite na rovnaké miesto, určite ste svedkom mnohých zmien. Civilizácia negatívne zasiahla do života oceánov, ale tento živel je nezmar. Ako vnímate tlak ľudskej činnosti v hĺbke morí?
Musím si položiť tak trochu rečnícku otázku - čo robíme my ľudia preto, aby sa ryby rozmnožovali... Odpoveď je zdrvujúco prostá. Nič. Len berieme a je to vidieť, more už máme chudobnejšie. Siete, ktoré sa ťahajú celé kilometre, sú ako hrabivá ruka. Súčasná generácia potápačov má veľmi vyvinuté environmentálne cítenie. Potápači vedia, že kým narastie koral, trvá to desiatky rokov. Ak ho pri svojom pohybe pod vodou zlomia, už nenarastie. Na pobrežiach vznikli celé školy potápania, ale títo "diveri" sú priateľmi morí, nie ich poškodzovateľmi. Na Maledivách som bol prvý raz v roku 1973, chodievam tam veľmi rád. Keď sa pred nikekoľkými rokmi oteplila voda, pre koraly to bola katastrofa. Zmena životných podmienok mala za následok vyhynutie 80 percent koralov. My, ľudia máme na tom svoj podiel, ekologický problém ozónových dier a otepľovania planéty vznikol aj naším pričinením. Oceány sme už veľmi zranili.
Prešli ste všetky oceány sveta, stáli zoči-voči zložitým situáciám. Ani tak skúsený potápač však nemôže poprieť, že niekedy život prinesie nečakané peripetie a treba čeliť aj určitému nebezpečenstvu. Skúste byť úprimný, mali ste niekedy strach?
Strach... Čo je to vlastne? Vedieť o nebezpečenstve, znamená vyhnúť sa mu. Človeka pod vodou skôr ohrozí to, čo nevidí, jedovaté potvorky, na ktoré znenazdajky stupí. V mori sú asi najnebezpečnejšie silné prúdy, masy vody rýchlo zanesú potápača mnoho kilometrov od miesta zanorenia. Spomínam si na jednu takú situáciu, keď lodi zlyhali motory, musela zakotviť a prúd unášal skupinu bezmocných potápačov ďalej a ďalej, až kým neprišla pomoc. Viem, že by som sa nemal potápať sám, napriek tomu to robím rád. Ryby treba dlho pozorovať, kým urobíte ten správny záber. Neraz musíte trpezlivo čakať takmer bez pohnutia veľmi dlhý čas, asi ako keď mačka číha na myš. Dvaja by sa pod vodou navzájom rušili. Okrem toho aj pod vodou pri fotografovaní platí, najlepšie miesto pre ideálny záber je vždy len jedno a je celkom prirodzené, že by ho chceli zaujať všetci, ktorí sú s kamerou práve pod vodou. Keď hovoríme o fotografovaní alebo filmovaní pod vodnou hladinou, potápač má ambíciu nájsť niečo pekné tak, ako v každom umení. Pri posudzovaní snímky nie je tak dôležité, či som ju získal ľahko, alebo veľmi ťažko, hoci technický aspekt tiež zohráva určitú rolu. Podstatné však je, čo snímka ponúkne, aký pohľad.
Taký dobrodružný život, aký vediete dlhé desaťročia, určite nedovolí všednosti a nude čo len prejsť okolo... Ste ešte stále schopný prijímať prekvapenia?
Čakám na ne! Vôbec si o sebe nemyslím, že som dobrodruh, som skôr romantická povaha, mám rád svet pod vodou a snažím sa ho chrániť. Preto si vždy dávam taký pozor na plutvy, neopatrný pohyb môže toho veľa zničiť. Platí zásada, že potápač by sa pod vodou nemal ničoho dotýkať, ale je to veľmi ťažké. Na potápanie treba dobré zdravie, verím, že mi ešte vydrží. Chcel by som ísť opäť do Indonézie, v tamojších teplých moriach žijú doslova kreatúry, živočíchy bizarných tvarov, o ktorých by človek ani nepovedal, že sú to ryby. Zábery týchto bytostí, akoby z iného sveta, boli aj na ostatnom Mezinárodnom festivale potápačských filmov vo Vysokých Tatrách. Tieto moria skrývajú úžasné prekvapenia, fantastické tvary rýb, ktoré sa prispôsobili svojmu okoliu kvôli prežitiu. Vyzerajú strašidelne, no väčšinou vôbec nie sú nebezpečné. Pre potápača a filmára je to ako výzva, volanie, ktorému sa nedá odolať. O prekvapenia nikdy nie je núdza a nikdy ich nie je dosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
