mestách (mestečkách) ako Rožňava, Revúca alebo Rimavská Sobota, ľudia vedia, čo znamená mať mestskú ponorkovú chorobu. Pre tých, čo ju ešte nezažili, krátka charakteristika. Je to stav, kedy máte pocit, že vo svojom rodnom meste (resp. mieste bydliska) už nemôžete stretnúť žiadnu novú tvár, pretože každého poznáte. Ak nie po mene, tak minimálne zvidenia. Možno ste už zažili pocit, kedy sa vám zdalo, že každý druhý človek je vám viac či menej vzdialenou rodinou a pokiaľ s vami nie je v príbuzenskom vzťahu, tak je minimálne kamarát manžela svokrinej sestry, ktorého by ste mali poznať, lebo ste ho asi pred desiatimi rokmi stretli na spoločnej rodinnej oslave. Práve preto sa vám neraz stane, že cesta do obchodu, na ktorú potrebujete za normálnych okolností päť minút, vám trvá aj pol hodiny. Tu stretnete suseda, tam známeho, o dva kroky ďalej bývalého učiteľa... Každému sa treba aspoň krátko prihovoriť, popýtať sa na zdravie, rodinu a ísť ďalej. O desať metrov stretnete ďalšieho známeho a všetko sa to zopakuje. Približne toto je tým, čo nazývam ponorkovou mestskou chorobou. Ale ako to už u mňa býva zvykom, nie o tomto som chcela písať. Ak si ešte spomínate, v úvode som použila vetu čím väčšie mesto, tým rozmanitejšie typy ľudí. A tým väčšie nebezpečenstvo, že doplatíte na svoju nepozornosť. Vo väčších mestách sú bežné veci, o ktorých sa mi v Rožňave ani nesnívalo. Dopravné zápchy, preplnené obchody, autobusy, električky, trolejbusy... Najvhodnejšie miesta na sebarealizáciu tých najrozmanitejších typov ľudí. Jedného, zhodou okolností veľmi pekného slnečného dňa, som akosi mala viac času vnímať ľudí okolo seba. Napriek tomu som si nevšimla asi 12 13 ročného chalana so zlomenou rukou, ktorý sa túlal po supermarkete. Najprv som ho stretla v potravinách, potom v kníhkupectve, neskôr v električke. Mal v sebe čosi nevysvetliteľne drzé a povýšenecké, ale na prvý, ani druhý pohľad ma ničím neupútal. Až v električke som si uvedomila, že ho na bratislavské pomery (kde nestretávate ani vlastných susedov), vídam akosi často. Vtom som si spomenula, že pri odchode z predajne som začula rozhovor dvoch strážnikov. Jeden hovoril tomu druhému, aby do vnútra nepúšťal nejakého malého tučného chlapca údajne vreckára. Keď na najbližšej zastávke onen chlapec vystúpil, došlo mi, o kom asi hovorili. Malý zlodej sa vozil po hlavnom meste a bol zjavne znudený, pretože v tom čase boli električky poloprázdne. Pre jeho pouličné remeslo to asi neboli tie najvhodnejšie podmienky. Čo tým chcem povedať? Len toľko, že sa znovu všetci mýlime, ak si myslíme, že nás nikto nemôže okradnúť - veď každý predsa vie, ako taký zlodej vyzerá. Nuž, najskôr to bude tak, že vyzerá presne opačne, akoby sme čakali. Možno práve preto vzniklo aj ono povestné zlodej kričí, chyťte zlodeja! Lebo nejde o to, kto ste alebo čo robíte. Oveľa dôležitejšie je, čo vám ľudia uveria. Lucia Gallíková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
