alternatív sa rozhodol aj 30-ročný Košičan Erik. Sedem mesiacov pracoval na výletnej lodi, podobnej "Lodi lásky" zo seriálu nedávno bežiaceho na najsledovanejšej televíznej stanici v našej krajine. Že "zákulisie" sa predsa len trošku líši od podoby ponúkanej v cukríkových seriáloch, dokazujú Erikove skúsenosti.

Ako sa dostať na "Loď lásky"

"Na Slovensku som pracoval desať rokov ako čašník. Jedna moja kolegyňa prišla s ponukou pracovať na lodi a mňa to celkom zaujalo. Videl som nové možnosti, príležitosť zdokonaliť sa v jazyku, zarobiť si a vidieť svet", spomína mladý muž.

Neváhal a zatelefonoval do agentúry. O niekoľko dní dostal dotazníky a formuláre. Spolu s referenciami, fotografiami a životopisom ich vyplnené poslal späť. Čoskoro nato bol pozvaný na konkurz pre taliansku spoločnosť Costa Cruises, ktorý sa konal vo Varšave.

"Pýtali sa ma na skúsenosti z práce, overovali si, techniku obsluhy, znalosti z oblasti gastronómie a samozrejme schopnosť komunikovať v cudzom jazyku. Podmienkou boli základy angličtiny. Na konkurz prišlo asi 60 uchádzačov. Po týždni mi telefonicky oznámili, že ma vybrali a asi o ďalších šesť týždňov som už spolu s ostatnými úspešnými cestoval do Benátok. Bolo to minulý rok v júli. Zmluvu som dostal asi tri týždne pred odletom."

V tom čase pracoval Erik v Košiciach ako čašník a na prípravy na cestu nemal veľa času.

"Musel som absolvovať lekárske vyšetrenia a dať do poriadku osobné veci. Veľmi som sa tešil a ani som nemyslel na to, že budem niekoľko mesiacov preč od rodiny a priateľov. Možno to závisí od povahy človeka, som asi dobrodružnejší typ."

"Byť hodený do vody, je najlepší spôsob ako sa naučiť plávať"

Erik mal nastúpiť na pozíciu "asistent čašníka" na lodi Costa Atlantica. Podľa jeho slov bolo, v porovnaní s inými spoločnosťami, výhodou, že všetky náklady hradil zamestnávateľ.

"Platil som len za sprostredkovanie svojmu agentovi", pokračuje mladík.

"Do Benátok sme prileteli asi o desiatej večer a okolo polnoci sme sa dostali na loď. Bol to obrovský kolos. Blúdili sme asi pol hodiny, kým sme našli izby, ktoré nám pridelili na recepcii. Na druhý deň sme sa mali hlásiť u nadriadených, aby sa vybavilo všetko potrebné, a my sme mohli nastúpiť do práce. Tí však vyzerali prekvapene a zdalo sa, že nás nečakali. Nemali pre nás voľné kabíny, ubytovali nás preto v pasažierskych. Ráno sme sa museli vysťahovať a opäť čakať, čo bude."

V neistote strávil Erik, spolu s ostatnými nováčikmi, dva dni. Potom im oznámili, že všetky pozície sú plné, pôjdu teda na inú loď. Ešte stále v Benátkach ich gondolami previezli do hotelov. Nasledujúce ráno sa približne desať vyplašených mladých ľudí presunulo do Janova.

"Tam sme okolo obeda nastúpili na inú loď, dostali sme uniformy, absolvovali lekársku prehliadku a hneď v ten večer sme začali pracovať. "O šiestej večer nastupujete do reštaurácie Fantázia na piatom poschodí", bola jedna z prvých informácií, ktoré som od manažéra dostal", rozpamätáva sa Erik.

Medzitým si stihol prezrieť svoju izbu. Podľa jeho slov boli kajuty pre personál veľmi malé, približne dva krát tri metre. Na každej bol televízor, sprcha, WC. Veľa času však Erik v izbe nestrávil. Bola určená predovšetkým na odpočinok.

"Po všetkých počiatočných stresoch som si prvýkrát vydýchol a chvíľu som si v kajute zdriemol. Čoskoro som zistil, že na lodi je pre posádku spánok veľmi cenný. O šiestej večer som nastúpil do reštaurácie, dúfajúc, že mám na sebe správnu uniformu. Dostali sme ich dvanásť. Každá bola určená na špecifický večer, pretože večery na lodi mali tematické zameranie. Manažér pridelil každému miesto. Spočiatku sme mali pozorovať skúsenejších čašníkov, učiť sa od nich, prípadne im pomôcť, ak nás o niečo poprosia", popisuje Erik svoj prvý pracovný deň.

Poznať nepísané zákony, znamená mať pohodlnejší život

Najmä počas prvých dní na lodi sa Erikovi zišli rady ostrieľanejšieho kolegu zo Slovenska.

"Pracoval ako čašník a bol to už jeho štvrtý alebo piaty kontrakt. Mal prehľad a povedal mi, čo mám robiť, ako sa mám správať k šéfom, ku kolegom. Ak sa chcem dostať na lepšiu pozíciu, základom je rešpektovať každý príkaz šéfa. Žiadne vyhýbanie sa práci, vymýšľanie, alebo niečo podobné. Tam neexistuje týždňová "péenka". Raz v Neapole som dostal voľno, no nemal som príliš veľa času. Veľmi rýchlo som do seba nahádzal horúce špagety, hneď na to asi päť zmrzlín, v meste som si dal pivo a večer mi prišlo zle. Musel som odísť z reštaurácie počas podávania večere. Šéf ma okamžite poslal k lekárovi. Dostal som deň voľna a hneď nasledujúce ráno som išiel na kontrolu. Lekár sa opýtal, ako sa cítim, a keď som povedal, že už je to lepšie, ale ešte to nie je ono, skočil mi do reči a povedal: "Dobre do práce." Navyše to, že ma niekto zastupoval na mojej stanici, znamenalo, že som mu musel dať svoju mzdu."

Podľa slov mladého muža bolo neprípustné, aby niekto iný pracoval namiesto neho a takzvané tringelty, ktoré sa dávali na konci týždňa, si potom vzal on.

"Ak robíte, šéfovia si vás veľmi skoro všimnú. Výhodou nás Európanov bolo, že spoločnosť bola talianska. Šéfovia nás mali radšej ako Indonézanov a Latinoameričanov. Dosť nás pretláčali do vyšších funkcií, na lepšie, viac platené miesta."

Pre čašníka to znamenalo obsluhu stolov v strede reštaurácie a pri oknách. Tam sedeli "naj" zákazníci. V rohoch reštaurácie sa hosťom hovorilo "garbage" - odpad. Za najlepších sú považovaní Američania a Španieli. Posudzuje sa to podľa kabín, ktoré si objednajú. Od štvrtého po dvanáste poschodie sú ubytovaní zákazníci, a čím vyššie je poschodie, tým je drahšia izba. Na cenu má vplyv veľkosť izby, výhľad - z niektorých izieb je panoramatický výhľad na more. Ceny za najlacnejšie izby sa pohybujú okolo 700 dolárov za sedemdňovú plavbu.

"Skúsenejší krajan ma tiež poučil, ako sa správať ku kolegom", vraví Erik.

"Je vraj veľmi pravdepodobné, že niektorí sa budú snažiť využiť ma a budú chcieť, aby som im pomohol a robil za nich. Ale na lodi si človek, ak to chce zvládnuť, musí robiť iba svoju prácu. Ja som bol asistentom čašníka, mal som svojho nadriadeného čašníka, vykonával len a len jeho príkazy. Ak by odo mňa niekto z personálu niečo chcel, mal som mu povedať: "To nie je moja práca."

Je lepšie nenechať sa prekvapiť

Mladý muž vďaka agentovi, ktorý ho najímal, ako-tak vedel, čo ho čaká. Ten ho upozornil, že prvé týždne budú najťažšie. Že po štyroch týždňoch bude chcieť odísť domov.

"Mal pravdu", tvrdí Erik. "Prvé týždne boli naozaj takmer nad moje sily. Povedal mi: 'Nečaká ťa nič, len práca a spánok. Bude ti chýbať rodina, domov, ale preži prvé týždne a potom si veľmi rýchlo zvykneš.' Zhodou okolností boli u agenta ľudia, ktorí sa nedávno vrátili z lode. Vtedy už so smiechom vraveli, že mnohí z nich mali kufre zbalené, nie po štyroch, ale po dvoch týždňoch. Čiastočne ma teda pripravili a bolo to naozaj tak."

Prvé tri mesiace pripravoval Erik raňajky, obedy, večere a približne raz týždenne takzvaný tea time - podávanie čaju, kávy a občerstvenia popoludní. Vstával o šiestej, o pol siedmej už musel byť v reštaurácii. O siedmej začali raňajky, podávali sa asi dve hodiny. Potom mal voľno do pol dvanástej, kedy začala príprava na obed. Od dvanástej do druhej opäť obsluhoval, a pokiaľ nemal tea time, nastupoval opäť o šiestej večer. O pol siedmej sa začínala večera. Prebiehala v dvoch smenách, pretože na lodi bolo dvetisíc pasažierov a dve reštaurácie - každá pre päťsto ľudí. Kým sa vystriedali všetci hostia, bolo jedenásť hodín.

"Nadriadení sa snažia vyťažiť zo zamestnanca počas prvých dní, čo sa dá", hovorí mladý muž. "Po psychickej aj po fyzickej stránke. Skúšajú, koľko človek vydrží. Prvé týždne som robil 17 až 18 hodín denne. Po večeroch som chodieval na tréningy, školenia a počas celého dňa som bol v bufete. Tam neplatia zákony o prestávkach a pravidelnom režime. Mal som krátke pauzy, aby som sa najedol a niekedy som si stihol zdriemnuť, pričom som si ani nevyzliekal uniformu."

Asi po mesiaci, počas ktorého musel byť k dispozícii 17 18 hodín denne, sa jeho pracovný čas skrátil na 12 13 hodín.

"Od konca Augusta do Vianoc čas ubehol veľmi rýchlo. Štyri mesiace som vnímal ako mesiac. Zvykol som si na prácu, dostával som voľno aj na celý deň. Prvýkrát mi intenzívnejšie začala chýbať rodina a blízki na Vianoce. Na lodi som nemal žiadne Vianoce. Tie boli pre pasažierov, nie pre nás. Aj Silvester bol zvláštny. Žiadne šampanské, žiadne prípitky. Skončili večere, my sme dávali do poriadku stoly, leštili sme príbory a kapitán popri tom odpočítaval posledné sekundy starého roka."

Po iné dni si ale Erik vzdialenosť od domova až tak neuvedomoval.

"Myslím, že nielen vidina zárobku pomáha prekonať to. Skôr sila zvyku. Vytvorí sa akýsi stereotyp a človek nemyslí na to, že jeho rodina je niekde inde. Mne celkom stačilo, keď som si s našimi raz za týždeň zavolal. Zaujímavé bolo, že telefonáty z Európy na Slovensko boli drahšie ako telefonáty z Ameriky, kam sme sa preplavili v novembri na zimnú sezónu. Keď som si v Taliansku kúpil telefónnu kartu za 20 000 lír, čo je asi 10 dolárov, telefonoval som domov štrnásť minút a bolo po karte. Keď som si kúpil desaťdolárovú kartu v Amerike, volal som takmer hodinu. Dalo sa aj mejlovať, ale častejšie sme využívali telefóny."

Náš zákazník, náš pán.

Personál na výletnej lodi musí zo svojho slovníka vymazať slová "nie" alebo "nedá sa". Ak má zákazník neobvyklú požiadavku, povinnosťou zamestnancov je obrátiť sa na manažéra, ktorý potom problém rieši.

"Systém na lodi možno nazvať polovojenským. Je tam 800-členný personál, z toho 160 čašníkov. Ak sa to má udržať na nejakej úrovni, musí tam byť disciplína. Každý, kto nastúpi, je oboznámený s pravidlami a musí podpísať prehlásenie," popisuje Erik lodný poriadok.

"Personál nesmie piť alkohol, brať drogy, je tam zákaz sexuálneho obťažovania pasažierov, zákaz návštev u pasažierov a ďalšie. Samozrejme, neprípustná je bitka medzi personálom. Ak sa niekto pobije, koniec. Na druhý deň odchádza. Napríklad za sexuálne obťažovanie veľmi rýchlo poslali preč šéfa bufetu. Bol u pasažierky v kabíne a ona sa na druhý deň sťažovala. Predvolali si ho, vyšetrili to, ale na prvom mieste je vždy zákazník. Zákazník má stále pravdu."

Kurióznu situáciu zažil mladík počas plavby s Mexičanmi.

"Skutočnosťou je, že našim dievčatám sa veľmi páčia Latinoameričania a my sme zase príťažliví pre Latinoameričanky. V priebehu dvojtýždňovej plavby som od Mexičaniek dostal štyri ponuky na sobáš. Odmietol som, ale nikdy som nemohol povedať 'nie', alebo 'dajte mi pokoj'. Prišla za mnou matka s dcérou a povedala: 'Mojej dcére sa veľmi páčite a chcela by si vás zobrať.' Vyhovoril som sa na prácu, s tým, že sa im budem venovať neskôr, a potom si dal pozor, aby som ich už nestretol."

Základnou filozofiou na výletnej lodi je splniť akúkoľvek požiadavku zákazníka a nepripustiť, aby sa, čo i len chvíľku nudil. Pre pasažierov je jednotvárne vidieť čašníkov stále v rovnakej uniforme. Každá večera má preto tematické zameranie. Napríklad romantická večera, Tropicana night, talianska večera. Personál musí zákazníkov baviť.

"Počas talianskeho večera sme naservírovali hlavné jedlá a po prestávke pustili Pavarottiho. My čašníci sme museli spievať spolu s ním a točiť biele obrúsky nad hlavami. Hostia si nás filmovali, fotografovali. Potom začala hrať talianska hudba a my sme pasažierov pozývali do tanca. Cieľom je urobiť si zo zákazníkov priateľov. Lebo čím menej som priateľský, tým menšie prepitné dostanem."

Podľa Erikových slov musí byť každý člen personálu stále upravený a s úsmevom na tvári. Nič nie je predpísané, pokiaľ ide o holenie, dĺžku vlasov. Len od vás závisí, aké prepitné vám dajú pasažieri. Je potrebné stále sa ich pýtať, či im niečo nechýba. Informovať ich o možnostiach trávenia času na lodi i mimo lode. Vysvetliť im, kde sa bude cez deň kotviť, čo je zaujímavé si v danom meste pozrieť.

"V Amerike sú tieto plavby bežným športom", tvrdí. "Raz na obed som stretol pasažierov, ktorí mi boli pridelení. Mali sme práve zastávku, no oni sa rozhodli, že von nepôjdu. Povedali, že už mesto poznajú, sú už na tejto plavbe štvrtýkrát. Spolu ich zatiaľ absolvovali pätnásť. Majú sa dobre, no niektorí sú rozhýčkaní až príliš. Raz ma jeden americký hosť, ktorý bol na invalidnom vozíku, požiadal, aby som ho odviezol na izbu. Odtlačil som ho do výťahu a vyviezol na jeho poschodie. Asi desať metrov od jeho izby však bol schodík. Ten pán na vozíčku mal vyše sto kíl, nevládal som ho zdvihnúť. Požiadal som ho, aby počkal, kým zavolám pomoc. On sa opýtal, či je do izby ešte ďaleko, a keď som mu ukázal dvere na konci chodby, povedal: 'Nechajte, to aj prejdem.' Postavil sa a prešiel po vlastných."

Empatický hosť = vyššie prepitné

Zárobok personálu tvorí pevne stanovená zložka a prepitné. Výška pevného základu sa určuje podľa toho, aké vody loď brázdi. Rozlišuje sa takzvané tipping a non tipping area. Tipping area je územie, kde je nepísaným zákonom, že personál dostáva prepitné.

"Napríklad v Amerike sme mali mesačný plat 50 dolárov plus prepitné, v Európe, keďže to je takzvané non tipping area, 540 dolárov mesačne základ plus prepitné. Napriek tomu sme celkovo niektoré mesiace v Amerike zarobili viac. Na prepitnom sa, predovšetkým u španielskych a amerických hostí, dá zarobiť veľmi dobre. Spomínam si na kurióznu situáciu. Na začiatku každej plavby sme sa novým hosťom predstavovali, povedali sme svoje meno a odkiaľ pochádzame. Raz sa mi stalo, že hneď v druhý deň plavby za mnou prišla staršia pani a strkala mi do ruky dvadsať dolárov. Čudoval som sa a vysvetlil som jej, že prepitné sa dáva až na konci týždňa. Ona sa ale nedala odbiť a odôvodnila to slovami: 'Pošli domov rodičom, istotne sa im to zíde, keď je u vás tá vojna.'

Ako čašník dostával Erik ďalšie príplatky za služby navyše. Napríklad za obsluhu agentov, ktorí získavajú pre spoločnosti klientov. Súčasťou odmeny boli aj percentá z predaja alkoholu, v Amerike 15 percent, v Európe 10.

Ak prejdete skúškou ohňom, vyhrali ste

"To, že plánujem opäť podpísať zmluvu, svedčí asi o všetkom. Práca na lodi je tvrdá, ale keď sa zabeháte, dá sa to zvládnuť. Toľko krajín, koľko som navštívil za sedem mesiacov, niekto nenavštívi za celý život. Precestoval som takmer celý svet, zarobil som si a veľmi som sa zdokonalil v jazyku. Prvé týždne som sa naozaj nedostal nikam. Prvýkrát som sa kúpal v mori po dvoch mesiacoch. Potom to už bolo oveľa lepšie. Od júla do novembra som sa plavil po Stredozemnom mori. Boli to plavby z Janova do Neapolu, Palerma, Tunisu, na Malorku, do Barcelony, Marseilles, Janova, okolo Korziky a Sardínie. Plavili sme sa aj opačným smerom, z Janova do Turecka, Grécka, Egypta a späť do Talianska. V Amerike to bola napríklad Dominikánska republika, Bahamy a ďalšie. Dostával som voľno aj na celý deň, mal som teda čas prezrieť si prístavy, v ktorých sme zastavili. Dôležité je uvedomiť si, že na začiatku vás testujú a skúšajú koľko vydržíte. Ak to zvládnete, vyhrali ste."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.