akademickému maliarovi a scénickému výtvarnikovi Jánovi Hanákovi. Na výstave, zorganizovanej pri príležitosti umelcových sedemdesiatin, si návštevníci budú môcť pozrieť celú jeho tvorbu, od scénografických návrhov až po komornú maľbu, ako aj ilustrácie a makety monumentálnych prác. Dovedna asi 150 diel.
Kým sa však celý súbor zaskvie vo svojej kompletnej kráse, Ján Hanák strávil uplynulé mesiace jeho postupným zhromažďovaním. Vlastníkmi množstva diel sú totiž popredné kultúrne inštitúcie na Slovensku, ako napríklad Slovenské národné múzeum, Slovenská národná galéria, Matica slovenská, Národná knižnica v Martine i Východoslovenské múzeum v Košiciach. Jeho obrazy však nechýbajú ani v galériách a súkromných zbierkach v Nemecku a Švajčiarsku. Ako však umelec s ľútosťou uviedol, tieto obrazy na výstave budú chýbať. Nebude to však tak s dielami zo súkromných zbierok jeho slovenských priateľov a známych osobností.
Ján Hanák svoj celý doterajší život strávil v divadle. Patrí k prvej slovenskej profesionálnej scénografickej generácii. Aj v jeho komornej tvorbe sa scénografia tematicky prelína s výtvarným umením. Rozdiel je však v technike, pričom v komornej tvorbe dominuje olej a akvarel a v scénografickej tempera. I tu je však zrejmý jeden zjednocujúci prvok, a to absencia bielej farby.
DETSTVO
Ján Hanák je rodákom z Bánoviec nad Bebravou, mesta, z ktorého pochádza aj prezident Slovenského štátu Jozef Tiso. Dokonca si na tohto politika aj zaspomínall. "Stretol som sa s ním mnohokrát, veď som mu miništroval, a to som bol luterán,"pousmeje sa. O ich ďalšom spoločnom stretnutí exituje dokonca filmový záznam. "Bolo to v zime a Tiso prišiel už ako prezident do Bánoviec s veľkou parádou na koči a za prítomnosti filmárov. Zbehlo sa tam, samozrejme, veľa ľudí a ešte viac detí so sánkami. Keďže chcel pôsobiť ako ľudomil, rozhodol sa zviesť na sánkach. Ako na potvoru ja som bol najbližšie. Tiso bol veľký a ťažký a tak len čo si ku mne sadol, sánky sa zlomili. Nato povedal niekomu zo svojho štábu, aby mi kúpili nové. Doteraz som žiadne nedostal," zavtipkoval J. Hanák.
Maliarstvo má jubilant v krvi od malička, veď maliarom bol aj jeho otec. "Boli sme štyri deti /brat Bohuš je známym operným spevákom, sestra Oľga sólistkou SND a sestra Jožka sólistkou VUS - pozn. red./ a celý náš život závisel od predaja otcových obrazov. Keď videl, že inklinujem k maľbe, chcel, aby som mal aj nejaký trvalý mesačný príjem, ktorý by mi dovoľoval venovať sa jej. Preto navrhol, aby som šiel študovať scénografiu."
O tom, že Janko bol skutočným talentom, svedčí fakt, že na vysokú školu sa dostal už ako 15-ročný. "Na gympli som rachol z matiky a chémie a keďže som neurobil ani reparát, bál som sa ísť domov. Brat Bohuš vtedy študoval u Mudrocha maľbu na vtedajšej Vysokej škole technickej (VŠT) a oznámil mi, že práve prebiehajú prijímacie skúšky," zaspomínal si.
ŠTÚDIÁ
Mladučký Hanák prišiel na prijímačky do Bratislavy v krátkych nohaviciach. Pod pazuchou stískal olejomaľbu - autoportrét. Všetci prítomní sa mu zdali ako obri. Súčasťou skúšky bolo nakresliť i ženský akt. "Dostal som srdcovú arytmiu. Pvýkrát som tam totiž zblízka videl nahú ženu. Dovtedy som sa pozeral na sestry len cez kľúčovú dierku," netajil sa ťažkými začiatkami umelec. Rovnako 'bolestne' prežíval aj ďalšie chvíle prijímačiek. "Komisia sa zastavila len pri mojom stojane. Zaujímalo ju, kto je autorom obrazu. Pomyslel som si, Bože, mám to ja ale pech. Najprv vyletím z gympla a teraz aj odtiaľto. O mojom diele sa však vyjadrili pochvalne a u povereníka kultúry Laca Novomeského mi nakoniec vybavili vekový dišpenz. Na školu ma zobrali aj bez maturity." Tú si, samozrejme, počas štúdií urobil.
Asi po dvoch semestroch sa maľba z VŠT presunula na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského. Tam Hanák študoval u Mallého a Sokola dva roky. "V poslednom ročníku si profesori z VŠVU rozoberali študentov - Kostka na sochárinu a Mudroch na figurálnu maľbu. Prihlásil som sa na maľbu." Po dvoch rokoch, ako ďalej spomína Ján Hanák, otvorili na Divadelnej fakulte VŠMU scénografiu, ktorá mu učarila. Profesor Ladislav Vychodil presadil vtedy zásadu, že scénografiu možno študovať až po skončení štúdií maliarstva alebo architektúry.
DIVADELNÁ PRAX
Scénografické začiatky Jána Hanáka sa spájajú ešte s rokmi štúdia. Jeho prvými prácami pre divadlo boli scénografie ku hrám Stratený list od I.L.Caragialeho /SND Bratislava/ a Dobrodružstvo pri obžinkoch J. Palárika /KD Nitra/ v roku 1953. Prvé angažmán dostal v roku 1954, ešte ako poslucháč VŠMU, v Štátnom divadle Košice, rok pred odovzdaním diplomovej práce.
Keď Ján Hanák vstúpil do divadelnej praxe, tvár divadla sa začala od základu meniť. Namiesto uniformity vystupovali do popredia individuálne črty a osobitosti jednotlivých režisérov a scénografov. U Hanáka bolo od začiatku zjavné, že v režisérovi našiel svojho partnera. Najmä spolupráca s opernými režisérmi Kornelom Hájkom a Branislavom Kriškom či činoherným režisérom Petrom Opáleným mu poskytla veľa inšpirácie a vznik inscenácií syntetického divadla, ktoré sa vyznačovalo predstaveniami scénograficky kinetickými. Mnohé z týchto inscenácií v tých časoch, teda začiatkom sedemdesiatych rokov, hodnotili ako progresívne a zaradili ich medzi najlepšie v republike. Sám divadelný výtvarník však za jednu z najvydarenejších považuje inscenáciu Desať dní, ktoré otriasli svetom z roku 1977 od Johna Reeda. " V tom čase sa táto inscenácia hrala v Moskve v Divadle na Taganke. Bolo to pravdepodobne jediné divadlo vo vtedajšom ZSSR, ktoré nehralo konzervatívne a v ktorom ľudí pre tvorbu nezatvárali. Vedenie nášho divadla sa bálo, aby sme pri realizácii hry neurobili nejaký priešvih, preto nás poslalo do Moskvy 'na stáž'. S režisérom Opáleným sme sa utešovali, že ak to prešlo v "Sojuze", prejde to aj u nás."
Hanák však nebol verný len svojmu materskému divadlu, aj keď mu venoval prevažnú časť energie a udržiaval jeho profesionálny štandard až do skončenia minuloročnej sezóny. Z približne 300 premiér minimálne 270 urobil pre košické Štátne divadlo. Pochváliť sa však môže aj hosťovaním v zahraničí, a to napríklad v Národnom divadle v Miškolci, kde v inscenácii Monna Vanna získal prvenstvo v scénografii.
VÝSTAVY
Ak v byte u Hanákovcov počuť hudbu, či už vážnu alebo modernú, je to neklamný znak toho, že výtvarník sa chopil štetca a palety. Jeho 'výstavné kusy' však vznikali najmä v bývalom ateliéri divadelných dielní. Ak hovoríme o výstavných kusoch, máme na mysli scénografické návrhy, ktoré získali ocenenia na mnohých domácich a zahraničných výstavách. A tých má Ján Hanák na svojom konte naozaj požehnane.
Jeho prvá výstava z roku 1955, výstava javiskového výtvarníctva v Bratislave, bola úspešná hneď dvojnásobne. Hanák získal dve druhé ceny - za scénografiu a za kostým. Z ostatných scénografických výstav spomenieme ešte výstavy v Paríži, Toulouse, Varšave, v Rio de Janeiro, v Štokholme, v Madride, v Havane, v Chile či v Lisabone. Niekoľkokrát sa zúčasnil aj na Pražskom quadrienále a z Bienále v brazílskom Sao Paoulo si československá expozícia scénografie, ktorej bol účastníkom, odniesla Zlatú medailu prezidenta Brazílie. Nezabudnime i na súborné výstavy - tú prvú mal Hanák v roku 1961 v Košiciach.
Na ktorú zo svojich početných zahraničných prezentácii si najviac spomína? "Koncom 70. rokov sme sa niektorí slovenskí výtvarníci dostali na zájazd do Španielska. Chcel som vidieť nielen centrum Madridu, ale aj jeho bočné uličky, v ktorých prejde len človek alebo somár. Tam ma zaujal jeden obchodík so zeleninou a ovocím. Chcel som si kúpiť nejaké ovocie a keďže som nevedel po španielsky ani ceknúť, len som ukázal prstom. Ihneď som zaujal ženičky, ktoré tam nakupovali. Začali ma hladkať po hlave a ľútostivo niečo hovoriť. Z ich reči som vyrozumel, že ma pokladajú za Španiela a vraj taký mladý a pekný a nemý... Do hotela som sa vrátil s košom plným ovocia a odvtedy ma kolegovia volali Juan Carlos," dodal Ján Hanák s humorom jemu vlastným.
Autor: Valeria Holinková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
