človek z hľadiska budúcnosti našej krajiny a komunikoval isté posolstvo. Občania, ktorí doteraz chodili k voľbám so zatvorenými očami, dostali napríklad autoritatívne poučenie, že nabudúce už majú chodiť s otvorenými.
Ale teraz vážne, veď kauza nie je ani trochu zábavná. Nie je zďaleka iba zodpovednosťou Robertsona, že niektoré reálie nášho približovania k NATO sú po jeho návšteve ešte hmlistejšie, ba dokonca vykladané skreslenejšie, než pred ňou. Je debaklom politikov i centrálnych médií, že v zovretí výrokov Robertsona a reinterpretácií jeho výrokov sa úplne obišla z hľadiska prístupového procesu neskonale významnejšia a priamo súvisiaca udalosť. Teda naša pondeľňajšia téma: "Freedom consolidation Act", Zákon o upevnení demokracie, predložený minulý týždeň v Kongrese USA. Ten hovorí k rozširovaniu NATO, jeho pravdepodobnej podobe a rozsahu tisíckrát viac, než všetky vyhlásenia generálneho tajomníka od chvíle, čo bol do funkcie zvolený. Tento návrh zákona, ako sme napísali, je dokument obrovského signalizačného významu, keďže zhmotňuje víziu rozhodujúcej časti politickej elity štátu, ktorý bude mať v rozhodovaní absolútne určujúce slovo.
Skreslením, ktoré tu po Robertsonovi zostalo, je najmä azda najfrekventovanejšia veta, že "o nových členoch aliancie rozhodne 19 premiérov a prezidentov členských krajín na summite v Prahe". Nie - títo len schvália politické rozhodnutie, ktoré sa zrodí dávno predtým. Oni z Prahy iba slávnostne rozošlú pozvánky. Predstava, ako sa devätnásť štátnikov začne v Prahe dohadovať a licitovať o tom, kto áno a kto nie, prípadne riešiť spory na tvári miesta hlasovaním, je absurdná.
Pripomíname situáciu pred vyhlásením prvej vlny (ČR, MR, PR) v Madride - už mesiace predom nebolo pochýb, že na 90 percent budú pozvané presne tieto tri štáty a nikto ďalší. Čiastočne, veľmi slabo, blikala ešte niekoľko týždňov pred summitom nádej Slovinska, a to iba zásluhou jeho strategickej málovýznamnosti a finančnej nenáročnosti akceptácie. Pamätné je aj absolútne beznádejné lobovanie Francúzska, ktoré sa húževnato pred Madridom snažilo pretlačiť medzi "vyvolených" aj Rumunsko, a keď to nešlo cez politické rokovania, svoj spor s USA, ktoré boli zásadne proti, zmedializovali. Dlho-predlho pred summitom skrátka nebolo najmenších pochýb, kto odtiaľ odíde s pozvánkou a kto s teplým povzbudením - možno nabudúce.
Čiže premisa, že mesiac po našich voľbách (keď je summit v Prahe) sa ešte bude o niečom rozhodovať, je čiastočne skresľujúca a zavádzajúca. Čiastočne iba preto, lebo členské štáty sa, samozrejme, môžu aj uzniesť, že k Slovensku budú pristupovať podľa povolebnej politickej konštelácie. Toto je však už, každý uzná, poriadne pritiahnuté za chobot. Stačí si pripomenúť, že na Slovensku, s výnimkou r. 1992, ešte nikdy nebola vytvorená vláda za čas kratší ako mesiac po voľbách.
Túto, zjavnú slabinu konštrukcie, (až) včera pochopil Kukan. Ten dieru upchával víziou, že "v priebehu mesiaca medzi voľbami a summitom by sa mala sformovať vláda a spracovať vládny program". Nuž, na Slovensku naozaj nič nie je nemožné, ale stavať na takúto krkolomnosť (predstavme si len, že voľby dopadnú podľa súčasných preferencií) bezpečnostné bytie-nebytie krajiny je dosť nevážnym, ak nie priam znevažujúcim príspevkom do diskusie.
Nie - beh vecí sa rysuje inak. Návrh Zákona o posilnení demokracie je celkom čitateľným signálom, že pozvaných bude v Prahe sedem krajín, vrátane Slovenska. Rozšírenie aliancie naraz o väčší počet pripustil napokon ako najpravdepodobnejší scenár včera i Kukan. A celý vtip je v tom, že POZVANIE nerovná sa automaticky aj PRIJATIU. To bude realitou, pre každý jednotlivý štát osobitne, až keď bude pozvanie ratifikované parlamentmi všetkých 19 členských krajín, a to kvalifikovanou, dvojtretinovou väčšinou. Pričom nikde nie je predpísané, ako dlho môže ratifikačný proces trvať. To je časová bublina, ktorá umožní NATO v dlhšom horizonte sledovať demokratickú orientáciu vlád, ako aj vojensko-technologickú vyspelosť vybraných kandidátov.
Tento scenár podporuje aj taká nepriama indícia, akou je kalkulácia s momentálne veľmi problémovým Rumunskom. Tam je dnes opäť pri moci postkomunistická garnitúra, ktorej imidž už totálne zničilo vládnutie v prvej polovici 90-tych rokov. Ak sa s tým Rumunskom, ktoré sa svojou vnútornou podstatou a ekonomickou úrovňou nemôže Slovensku rovnať, dnes predsa počíta - a v návrhu kongresmanov figuruje - tak je to jasnou predzvesťou, že druhá vlna rozširovania NATO bude dlhodobý projekt, prekračujúci volebné obdobia.
Isteže, môže byť všetko aj inak. Je ale zavádzajúce si tento najpravdepodobnejší variant nevšímať a strašiť verejnosť, čisto z politicky účelových pohnútok, scenármi omnoho menej pravdepodobnými.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
