Beskydským pohorím, na východe Východoslovenskou pahorkatinou a na juhu štátnou hranicou s Maďarskom. Eróziou pôvodného sopečného reliéfu vznikali povrchové tvary, prekrásne doliny, skalné steny a bralá. Vrchy sú zložené z niekoľkých horských skupín oddelených sedlami. Početné potoky odvádzajú z nich vody do rieky Torysy, Hornádu a Tople. Pozdĺž zlomových línií na úpätí pohoria vyvierajú mnohé pramene minerálnych vôd a jeden z nich je aj prameň slanej vody - soľanky na západnom úpätí pohoria, kde už v rímskom období stál známy Soľnohrad (Castrum salis), ktorý tam chránil soľné ložiská už vtedy pred Sarmantmi. Pravda podklady sa o tom nezachovali a pre nás je známa ich história od vzniku Uhorského štátu na začiatku druhého tisícročia nášho letopočtu.
Z údolia Hornádu a potom okolo Torysy od juhu k severu už v najstarších dobách Uhorska viedla Veľká kráľovská cesta (Magna Via) a v roku 1230 tiež ako Soľná cesta k hradu - Soľnohradu (Castrum salis), kde boli ložiská soli - pramene s vysokým obsahom soli, o ktoré prejavovali záujem už arpádovskí králi. Pod spomínaným Soľnohradom, ktorý zanikol po vpáde Tatárov do Uhorska, sa postupne začali tvoriť tri samostatné usadlosti, Solivar, Soľná baňa a Šváby, ktorých obyvatelia sa zaoberali predovšetkým získavaním soli zo slaných prameňov - soľanky. Aj jeden potok sa tam nazýva Slaný, tečúci od pohoria údolia Torysy. Z usadlosti sa vytvorili samostatné dediny, ktoré sa neskoršie spojili a vytvorili Veľký Solivar a dnes je uvedená aglomerácia súčasťou Prešova.
V roku 1285 Juraj, syn Šimona z roku Bokša dostal právo na miesto bývalého Soľnohradu postaviť na kamennom brale nad terajšou obcou Ruská Nová Ves nový kamenný hrad, ktorý dostal názov Castrum Sóvár, na okolí dnes známy ako Zbojnícky. Jeho prvým majiteľom sa v roku 1298 stala šľachtická rodina Šošovcov. Tá ho potom vlastnila alebo užívala až do jeho zbúrania v roku 1715. Nejaký čas patril Rozgonyovcom, Zudorovcom a istý čas aj mestu Prešov.
Výskyt slaných prameňov vôd v tejto lokalite Slanských hôr podmieňovali ložiská soli. O týchto prameňoch písal vo svojom diele O podivuhodných vodách Uhorska už Juraj Wernher v roku 1551 takto: "Okrem toho sú v okolí Prešova slané pramene, ktoré sú ostré a slané, že sa z nich soľ odparuje. Túto soľ používajú na prípravu jedál všetkých druhov, ale najmä na varenie rýb. Z toho dôvodu považujú tieto pramene za užitočnejšie ako ostatné. Podľa týchto prameňov má aj jedno miesto svoj názov. Pre Maďarov je to Sóvár. Pod týmto názvom sa rozumie Salisburg - Solivar. Nad týmto sa vypínal aj hrad toho istého mena a podľahol mojej správe, dokiaľ nebol zrúcaný. V niektorých miestach týchto hôr, na svahu ktorých sa hrad vypínal je veľké ložisko soli. Dostatočným dôkazom toho sú slané pramene aj na opačnej strane, ktoré tiež poznamenávajú toto miesto" (mal na mysli obec Soľ).
Slané pramene tvoria osobitnú a veľmi zaujímavú skupinu minerálnych vôd v Šariši. O ne prejavovali intenzívny záujem už staršie civilizácie a po vzniku Uhorska aj všetci uhorskí králi a rakúski cisári. Vlastníkom pozemkov, prameňov a zariadení na ťažbu soľanky a získavanie soli boli Šošovci, ale od roku 1299 až do roku 1449 ich dali do prenájmu šľachticom z hradu Šebeš za určitý peňažný a naturálny poplatok. Kráľ Žigmund Luxemburský vydal v roku 1423 kutacie povolenie na celú Šarišskú župu pre získavanie ďalších nálezísk soľných prameňov a ložísk soli. Sľuboval ochranu práv soľnonosných pozemkov každému, kto bude vyhľadávať soľné lokality. Výsledok kutacej akcie nebol veľmi úspešný. Neskoršie za panovania Ferdinanda I. sa zvýšil záujem rakúskeho cisára nielen o pozemky, pramene, ale aj o celkovú ťažbu soli v tejto lokalite územia. Vstúpil do sporu s rodinou Šošovcov, ale tento spor o vlastníctvo sa nevyriešil ani za vlády Maximiliána II. Podarilo sa to dosiahnuť neskoršie v roku 1602 za panovania Rudolfa II.
V roku 1575 v spore medzi cisárom a Šošovcami záujmy cisára obhajoval ten istý Juraj Wernher, ktorý bol kapitánom Šarišského hradu a autorom diela "O podivuhodných vodách Uhorska". Postupne sa stal správcom aj Zbojníckeho hradu. Až do roku 1572 sa soľ v Solivare pri Prešove získavala odparovaním (varením vo varniach) zo soľanky získavanej čerpaním zo slaných prameňov. Potom, keď sa o soľné ložiská začal zaujímať cisársky dvor, sa od roku 1572 až do roku 1752 uskutočňovala banská ťažba soli a okrajovo aj zo soľanky. V roku 1752 boli okolité soľné bane zatopené až do výšky 70 m práve soľankou. Neostávalo vtedy nič iné, len sa opäť vrátiť k predchádzajúcej technológii - k získavaniu soli varením zo soľanky - a tento spôsob sa používa aj dnes.
Pramene, z ktorých sa získavala soľanka alebo šachty, kde sa ťažila soľ, dostávali pomenovania predovšetkým podľa čelných predstaviteľov cisárskeho dvora: Mária, Ferdinand, František, Leopold.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
