Gojdiča.
Ako gréckokatolícky biskup sa staral o duchovný, sociálny a kultúrny pokrok a rozvoj v Prešovskej eparchii. Založil niekoľko gréckokatolíckych farností a to najmä vo veľkých mestách v Prahe, Bratislave a v Brne. Mimoriadne sa zaslúžil o rozvoj a obranu cirkevného školstva. Podporoval mužské a ženské rehole byzantského obradu. V období druhej svetovej vojny pomáhal utečencom zo západnej Ukrajiny a podobne aj po roku 1945. Otvorene sa postavil na obranu prenasledovaného židovského obyvateľstva v čase holocaustu. Svätá Stolica 15. januára 1946 potvrdila jeho jurisdikciu nad všetkými gréckokatolíkmi v obnovenej ČSR.
Po komunistickom štátnom prevrate otvorene čelil stupňujúcim sa útokom a obviňovaniam z podpory banderovcov a "reakčných, protištátnych, protikomunistických a protisovietskych síl". Odmietol komunistickou stranou, štátnou mocou a boľševikmi dosadeným vedením pravoslávneho exarchátu v Československu na čele s neskorším metropolitom Jelevferijom a emigrantmi podporovanú a organizovanú snahu o "prestup" gréckokatolíkov na pravoslávie, hoci vedel, že sa tým vystavil väzeniu, denunciantstvu, ba aj smrti. Jeho prenasledovatelia ho sústavne sledovali a už v marci 1950 izolovali v biskupskej rezidencii. Vôkol neho vytvorili spravodajskú sieť, aj prostredníctvom NKVD. Komunisticko-boľševickí držitelia moci vo vtedajšom Československu si totiž dobre uvedomovali, že ak by sa im podarilo získať najmä biskupa P. P. Gojdiča, OSBM a jeho spolupracovníkov v biskupskej kúrii na pravoslávie pod jurisdikciou ruského Moskovského patriarchátu, celý prestup na "pradedovskú pravoslávnu vieru" by sa im podstatne uľahčil a urýchlil. Nátlak naň stupňovali a Gojdič sa tak stal najprenasledovanejším a najsledovanejším katolíckym biskupom vo vtedajšom Československu.
Už tesne po ukončení hanebného prešovského soboru, ktorým bola 28. apríla 1950 v sále Čierneho orla zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev v Československu, ho zaistili, internovali vo františkánskom kláštore v Nižnej Šebastovej (dnes časť mesta Prešov), potom v tatranskej osade Štrbské Pleso a nakoniec v kláštore v Báči na západnom Slovensku. Odtiaľ ho eskortovali 9. júna 1950 do ťažkého vyšetrovacieho väzenia v Prahe-Ruzyni, hoci naň nebola ani uvalená väzba. Aj tu odmietal prestup na pravoslávie a s tým spojené rôzne výhody. Je paradoxné, že vtedajšie pravoslávne kruhy nepochopili, že celá akcia "P" bola len komunistickou akciou s jednoduchým ideologicko-demagogickým klišé o návrate k akejsi "pradedovskej pravoslávnej cirkvi" a skompromitovala samotných pravoslávnych, čo sa neskôr potvrdilo prostredníctvom pravoslávnych novokňazov s tzv. trojmesačnými bohosloveckými kurzami, ktorých často veriaci ani neprijala po farnostiach. Až po roku 1990 to priznal aj Vasil Biľak vo svojich po česky vydaných pamätiach.
Oficiálne väzbu biskupovi Gojdičovi priznali však až od 16. júna 1950, vraj za "protistátní činnost". V pražskom vyšetrovacom väzení bol veľmi kruto vypočúvaný, psychicky a fyzicky mučený. Držal sa veľmi statočne a zmužilo, lebo "během výslechu vypovídal šaryžským nářečím, aby ani slovenští orgánové mu nerozměli". V správe z výsluchov sa uvádzalo tiež, že "snaží se výslech všemožně ztížit".
Dňa 15. januára 1951 na základe úplne a až chorobne vykonštruovaných obvinení z vojenskej zrady, velezrady a vyzvedačstva v smutne známom procese proti vlastizradným biskupom Jánovi Vojtaššákovi, Michalovi Buzalkovi a Pavlovi Gojdičovi, P. P. Gojdič, OSBM odsúdený na doživotné väzenie, dvestotisíc korún pokuty, konfiškáciu celého majetku a stratu občianskych práv. Bratislavský štátny prokurátor mu navrhoval trest smrti. Bol ním JUDr. Ján Feješ, rodák od Rimavskej Soboty a od roku 1969 generálny prokurátor ČSSR, teda za vlády JUDr. Gustáva (Augustína) Husáka, vtedy prvého tajomníka ÚV KSČ. Toho G. Husáka, ktorému biskup Gojdič v leopoldovskom väzení pred spoluväzňami predpovedal, že po čase ho prepustia a bude veľmi slávny, ale veľmi zle skončí a že tesne po definitívnom odchode Husáka budú vymenovaní noví biskupi na osirelých biskupských katedrách v Československu. Gojdičova predpoveď sa naplnila do bodky!
Po odsúdení ho väznili v najťažších komunistických väzeniach vo Valdiciach, Ilave a Leopoldove, kde po ťažkej a nevyliečiteľnej chorobe aj zomrel v deň svojich narodenín 17. júla 1960. Počas väzenia bol tiež často vystavovaný fyzickému týraniu a ponižovaniu zo strany dozorcov i kriminálnych väzňov. Aj vo väzenských celách sa vyznačoval mimoriadnou skromnosťou, štedrosťou, pokorou, duchom úprimnej kresťanskej lásky a odpúšťania. Odpustil aj dozorcovi, ktorý ho prinútil robiť drepy a kopal doň. Onen dozorca pochádzal z Bacherova, okres Bardejov a väzni ho prezývali "Napoleon".
Telesné pozostatky biskupa Gojdiča boli narýchlo a bez účasti príbuzných vložené do zeme na leopoldovskom väzenskom cintoríne a v októbri 1968 ich previezli do Prešova. Od mája 1990 sú uložené v sarkofágu v kaplnke prešovskej gréckokatolíckej katedrály.
Biskup P. P. Gojdič, OSBM bol súdne rehabilitovaný až 27. septembra 1990.
Autor: Andrej KAPUSTA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
