Jednak preto, že tak sa najľahšie dostali k zdroju najčerstvejších informácií, a tiež preto, že k rádiu ich lákal dnes už 79-ročný Gabo Zelenay. S veľkým záujmom ho počúvali aj ženy, ktoré sa v tejto hre nevyznali, ale ich pozornosť vzbudil nielen tým, že pred televíznymi kamerami ukázal ako treba pripraviť a upiecť štrúdľu, ale i tým, že aj keď sa nedialo nič na ligovom trávniku, vedel vždy okoreniť svoje reportáže a vzbudiť pozornosť. Nuž, na jeho vstupy zo štadiónov čakali fanúšikovia ako na zákusok so šľahačkou.
Kto si azda myslí, že Gabo na futbale nehovoril len o ňom azda preto, že mu veľmi nerozumel, je na omyle. On sa nielen tejto hre, ale vôbec v športe vyznal dokonale, bol v ňom skutočne doma. Vedel dokonca zdramatizovať šachový zápas, vysielal aj reportáž zo šermu, takže v éteri v jeho vydaní znelo: "Šabľa na šabľu, šabľa na šabľu - zásah!" Reportoval množstvo ligových i medzištátnych stretnutí, z ktorých si najviac zgustol na finále PVP Slovan Bratislava - CF Barcelona v roku 1969 v Bazileji, keď našich hráčov pomenoval ako belasých sokolov z Tehelného poľa. A kvapky dával holandskému rozhodcovi van Ravensovi, ktorý nie a nie odpískať koniec stretnutia, hoci v krajine s precízne presným časom, hodiny na štadióne už dávno ukázali 90. minútu. Po návrate z veľkého finále sme mali možnosť počuť jeho reportáž zo záznamu, preto môžem bez nadsadenia povedať, že vyprodukoval hotovú parádu. V podobnom svetle sa prezentoval aj na zimných olympijských hrách v roku 1972 v japonskom Sappore, kde čs. krasokorčuliar Ondrej Nepela získal zlatú medailu a odsunul na druhý stupienok Četveruchina zo ZSSR. Už pred Hrami nám hovoril, že sa na túto súťaž teší, lebo je presvedčený, že ako prvý oznámi do vlasti Nepelov zlatý triumf.
Gabo by nedal mikrofón z rúk vari za nič na svete. Koncom päťdesiatych rokov však mal na nejaký čas zákaz vstúpiť do budovy rozhlasu. Rodinu ale bolo treba živiť, a tak zobral do rúk fotoaparát a začal konkurovať profesionálom tohto remesla. Azda aj vzhľadom na to, že šport mu nebol cudzí, vedel vystihnúť zaujímavé momenty a odzvonil mnohým stereotypným momentkám. O jeho fotografie mali vo viacerých redakciách - hlavne však v Športe a vo Večerníku - záujem, čo vypozorovali ostatní. A čuduj sa svete, kde sa pohol on, tam postupne smerovali aj kroky ostatných. Dokonca profesor na umeleckej priemyslovke Ľudevít Sedilek, ktorý vyučoval predmet fotografovanie, prišiel raz na ligu a posadil sa na skladaciu stoličku tam, kde sedával Zelenay. Nuž, ten mu to dal hneď najavo, a pán profesor sa musel voľky-nevoľky presťahovať inde. Pravda, väčšinu života prežil tento reportér pri mikrofóne. Po spomínanej zimnej olympiáde sa na letnú v Mníchove dostala jeho kolegyňa Mária Lukačovičová. On mal zasa na starosti réžiu Hier v rozhlase. Vytvoril pracovný tím z rozhlasákov i z externistov, ktorí sa podieľali na príprave relácie Olympijské štúdio. Stala sa populárnym a ostro sledovaným programom. Mali sme aj živé vstupy, a tak na druhý deň mnohí známi nás na ulici zastavovali a prekvapujúco sa pýtali, kedy sme sa vlastne z Mníchova vrátili, keď nás ešte počúvali vo večerných hodinách. Nepochopili totiž, že išlo o kolektív, ktorý pracoval priamo v Bratislave.
O Zelenayovi je známe, že bol dobrý organizátor, venoval veľa času rôznym mládežníckym akciám v Prešove, v Ružomberku, v Bratislave, kde založil Cenu Večerníka v atletike, a inde. Mal však aj dosť smoly, lebo po normalizačných rokoch nesmel cestovať do zahraničia, pretože jeho brat, operný spevák, sa nevrátil po 1968 zo Švajčiarska. Nepadlo mu to dobre, ale napriek tomu to pri mikrofóne nebolo badať. Človek, ktorý v živote nevypil alkohol doma, ani v zahraničí, hoci mal možnosť dostať sa k nemu často zadarmo, keď reportoval ligu, v I. polčase si všímal všetky uštipačné poznámky blízkeho okolia a jemu vlastným spôsobom potom reprodukoval dianie na trávniku i v hľadisku. A tak sa poslucháči neraz dozvedeli, že na zápase je najcennejšie to, že diváci v hľadisku sa môžu zohrievať alebo opaľovať na slniečku, že herná uspávanka publikum krásne uspala, že niektorí hráči okopávajú súperov s takou vervou, že by užitočnejšiu prácu vykonali v záhrade a pod. Slovenský národ sa zabával, ale horšie to mali v redakciách, ktoré pred prvou uzávierkou robili referáty z jeho reportáži. Hlavolam im narobil najmä vtedy, keď čítal zostavy. S výnimkou brankára predstavil ostatných hráčov podľa čísiel, teda od dvojky po jedenástku, a nie podľa rozostavenia. A tak niektorí mladí a málo skúsení novinári neraz zaradili do obrany útočníka a naopak. A Gabova reakcia? Čo v oddieloch vymýšľajú, nech si urobia všetci poriadok a hráčom dajú čísla podľa postov. Bol známy aj tým, že rád približoval podujatia, na ktorých išlo o veľa. Tak napríklad v roku 1968 sa rozplýval pri historickom postupe Dukly B. Bystrica, ktorá víťazstvom 3:0 nad TJ Gottwaldov sa dostala medzi elitu. Recepcia po zápase však nebola jeho parketou, naopak sadol si do auta a ponáhľal sa do Bratislavy, kde na druhý deň vysielal medzištátny zápas ČSSR - Brazília, v ktorom sa Adamec hattrickom zaslúžil o víťazstvo 3:2. O tri roky neskôr približoval postup AC Nitra do najvyššej súťaže. Od začiatku až do konca zápasu však chválil stredného obrancu ako hrá perfektne. To by bolo poriadku, lenže v skutočnosti skloňoval vo všetkých pádoch nie meno Ižolda, ale Ižola. Keď ho na tento jazykový prešľap upozornil jeden z kolegov, on to zobral s humorom: "Čo tam po tom, či Ižold, alebo Ižolo. Fanúšikovia na to kašlú, veď Nitra je v lige." Sám Ižold sa o tom dozvedel až v rokoch, keď už sedel na predsedníckej stoličke FC Nitra. Aj on sa na tom iba pobavil a povedal, že reportéri podobného rangu majú i na takéto kúsky nárok. Jednoducho Zelenaya bral každý, lebo vedel veľa, čo nedokázali dodnes iní. Nečudo, na svoje výpovede dal nevšednú pečať, ktorá zostane natrvalo v histórií športového rozhlasu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
