začne chodiť do školy. Jednou z nich je aj otázka - Kto sa bude s dieťaťom učiť? Nejeden otecko považuje za samozrejmé, že tieto starosti si vyrieši mamička sama, že bez reptania prevezme - ako už mnoho iných povinností - aj túto na seba. Problém je však zložitejší, keď je mamička zamestnaná.
Každé normálne a zdravé dieťa je schopné od prvého dňa v škole samostatne zvládnuť všetky nároky výučby. Ak pôjde po vyučovaní do školského klubu, urobí si tam domáce úlohy pod dohľadom výchovnej pracovníčky a zvyšok popoludňajších hodín môže prežívať hrou s rovesníkmi.
Samozrejme, vzťah k učeniu sa nevyvíja ani u "družinárskych" detí iba tak sám od seba. Predpoklady na to utvára - a nie v poslednom rade - ovzdušie rodinného života, ktoré môže povzbudivo pôsobiť na chuť do učenia. K tomu patrí rozumne zadelený časový režim, ktorý dovoľuje na chvíľu venovať sa deťom. Poprezerať si hotové domáce úlohy, prípadne precvičiť niektorý počtový príklad, s ktorým má dieťa problémy. Najmä však porozprávať sa s dieťaťom. Vypočuť si jeho rozprávanie o denných zážitkoch - radostiach i starostiach.
Toto môže mať "v náplni" rovnako otecko, ako aj mamička. Veď obaja majú k dieťaťu rovnaké povinnosti, rovnako mu majú obetovať trochu voľného času a ovplyvňovať jeho vývin.
Je isté, že každý rodič nemá dostatok trpezlivosti pravidelne sa zaoberať s dieťaťom, pokojne a láskavo mu otázky vysvetliť, vypočuť si jeho rozprávanie. Keby sa to malo skončiť karhaním, rozčuľovaním sa alebo dokonca nejakým tým zauchom, neprispelo by to k zvýšeniu kladného vzťahu dieťaťa k učeniu. V takom prípade bude lepšie ponechať túto úlohu pokojnejšiemu a trpezlivejšiemu rodičovi a radšej ísť urobiť niečo v domácnosti. Verte, že vytvorenie kladnej citovej atmosféry dieťa nielen podnecuje, ale ho aj zbližuje s rodičom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
