dvaapolkrát namáhavejšia, než rýchla jazda na bicykli ale aj pomalá chôdza po schodoch s ťažším bremenom je porovnateľná so špičkovým výkonom.
Prvý výťah, o ktorom vieme, zostrojil slávny grécky učenec Archimedes asi v roku 236 pred našim letopočtom. Kabína visela na kovovom lane a do výšky ju zdvíhala kľuka na ručný pohon. Výťah mal aj rímsky cisár Nero (37 68 n. l.). Jeho výťah mal dokonca bezpečnostné zariadenie: kožený nafukovací vak, ktorý mal zmierniť následky prípadného pádu.
Omnoho neskôr jazdil výťahom aj pápež vo Vatikáne. Pápežský výťah bol poháňaný šliapacím kolesom podobným tým pri studniach na stredovekých hradoch. Tiež francúzsky "kráľ Slnka" Ľudovít XIV. (1638-1715) nerád chodil pešo. Jeho dvorný staviteľ Velayer mu preto postavil výťah, dokonca už s protizávažím (ktoré sa užíva dodnes), ktoré vyvažovalo konštrukciu výťahu, takže bolo nutné zdvíhať iba "náklad".
Prvý výťah v obytnom dome použil pravdepodobne v roku 1670 E. Weigel v Jene, avšak pravá éra výťahov sa začína až v roku 1853, kedy Američan Elisha Graves Otis skonštruoval a vystavoval výťah v podstate dnešnej konštrukcie: pol na stranách vedený vodítkami a mal bezpečnostné zariadenie. To tvorili zachycovače, ktoré v prípade pretrhnutia lana zabrzdili kabínu výťahu pri vodítku.
Prvý Otisov výťah bol nainštalovaný v obchodnom dome E. V. Haughwout Co. v New Yorku v roku 1857. Obsluhoval päť podlaží a jazdil na vtedajšiu dobu neuveriteľnou rýchlostí 0,2 m/s (dnes je normálna rýchlosť do 2,5 m/s). Výťahy tohto obdobia mali parný pohon, prípadne pohon hydraulický. Do valca po piest sa čerpala voda (dnes hydrualický olej), ktorá piest zdvíhala. Hydraulické výťahy boli niekedy dvíhané priamo piestnicou umiestnenou pod kabínou, takže nepotrebovali ani bezpečnostné zariadenie (kabína výťahu klesala samotiažou iba tak rýchlo, ako to umožňovalo odpúšťanie vody spod piestu) ani protizávažie. Výťah tohto typu bol inštalovaný napríklad v paláci rakúskeho cisára vo Viedni. Hydraulické výťahy sa používajú dodnes, ale iba pre niekoľkoposchodové budovy.
Výťah s elektrickým pohonom skonštruoval známy nemecký elektrotechnik a podnikateľ Werner von Siemens: elektromotor bol priamo pod podlahou a otáčal ozubeným pastorkom, ktorý tak "šplhal" po ozubenom hrebeni. V roku 1880 Siemens tento výťah inštaloval na priemyselnej výstave v Mannheime. Neskôr sa u výťahov motor presťahoval nad najvyššie poschodie, kde poháňal lanový bubon. Kabína tak bola opäť zavesená na lane. Táto konštrukcia síce bežne vyhovovala, ale nakoniec prevládol spôsob, kedy lano je "prehodené" cez lanovnicu, kde na jednej strane je lano kabíny a na druhej lano závažia (tzv. trakčné alebo lanové výťahy). Tak sa vyriešili hneď dva problémy: za prvé to umožňovalo staronové použitie závažia a úsporu energie a za druhé to umožňovalo konštrukciu výťahov pre mrakodrapy (tam výťahy s bubnami boli nepoužiteľné, pretože vzhľadom k dĺžke lana by tieto bubny dosahovali neúnosné rozmery).
Od tých čias sa však mnohé zmenilo. Výťahy sú omnoho rýchlejšie, ich riadenie presnejšie, dokonalejšie a často sú riadené mikroprocesormi, majú frekvenčné meniče a plynulú reguláciu dojazdu. Stali sa bežným "dopravným" prostriedkom. V už neexistujúcom newyorskom Word Trade Center ich bolo 244 s celkovou kapacitou 4 536 kg a rýchlosťou 8,13 m/s.
Autor: ji
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
