kalíškom vodky, pri boršči a pirohoch, na ktoré si vystáli fronty, ako kedysi v zelovoci na banány, prišli zaspomínať vskutku mnohí. Sála a priľahlé priestory praskali vo švíkoch. Poniektorí oprášili pionierske šatky a zväzácke uniformy aby lepšie zapadli do štýlovej výzdoby. Na stenách totiž nechýbali pomaly starožitné plagáty s heslami velebiacimi ZSSR. Vo vzduchu povievali červené zástavy s kladivom a kosákom vedno s reklamou na kráčajúceho Johnyho Walkera a na červenom pozadí ich dopĺňala projekcia Mrázika.
Chýbal už len výstrel z Auróry, ale vodca proletariátu Vladimír Iľjič Lenin, alias novinár Slavo Szabo za zvukov Čajkovského koncertu b mol vstal. Spánok prerušil, aby na chvíľu oživil ducha revolúcie. Vystúpil z rakvy aby sa mohol opäť stretnúť s Visarjonovičom Stalinom, alias Gejzom Tóthom. Plamennou ruštinou nám vodca revolúcie predniesol pozdrav v materčine. Ako neskôr Slavo Szabo priznal, pôvodne mu reč napísali azbukou, ale keďže nebol schopný prečítať ani riadok, musel si urobiť ťahák v zrozumiteľnejšej našskej latinke.
Potom sa už rozpútala neviazaná zábava, ktorá predchádzala najväčšiemu očakávaniu -hodinovému koncertu Richarda Müllera. Keby bolo všetko po starom, v GeS ku, vlastne v kultúrno-osvetovom centre, by možno práve začínal mesiac sovietsko-českosloveksého priateľstva a z gramofónu by jajčala Ala Pugačevová. Tá však nechýbala ani tentoraz, aby náležito vyburcovala pospolitosť. Pred tým sa ešte stačila objaviť na pódiu chlapčenská skupina Jeremy, akási obdoba českých Luneticov.
Medzi tým sa v zákulisí schádzala skupina nie nezaujímavých hudobníkov. Ivan a Miro Táslerovci, Marián Čekovský a basák Braňo z Nudy. "Túto zostavu tak ľahko nepočuješ. Toto je vlastne historicky prvý koncert s vecami z najnovšieho Richardovho albumu, pred vystúpením v pražskej Lucerne," hrdil sa Apa.
Keď sa na parkete rozprúdili divoké tance, zazreli sme tu dokonca aj indiána, s po uši stiahnutou debilkou sa vmiešal nenápadne do davu neprehliadnuteľný Richard Müller. Atmosféra hustla. Na pódiu sa objavila zástava s podobizňou Lenina, za ktorou sa skrýval dvojmetrový drobček. V tej chvíli sa k pódiu s oddanými výrazmi vrhli najkrajšie ženy parketu tasiac svoje vnady. Muži zdržanlivo postávali zopár radov ďalej. "S výnimkou bubeníka a mňa sme tuná východoslovenský orchester, ale na východe sú aj najkrajšie ženy na svete," žhavil sa Richard a potom dal pesničku Nebude to také ľahké drahá... "Keď som ju naspieval, netušil som, že to raz bude pravda," skomentoval song o búrlivom rozchode, načo v sále zaburácali nadšené ženské hlasy.
Vrcholom však boli posledné štyri veci z najnovšieho albumu, o ktorom mnohí tvrdia, že ide o Müllerovu očistu. Vo vlastných textoch sa totiž vysporiadal s minulosťou. Najmä v pesničke Nahý II, sľubuje: Nahý už som bol stačí. Niet sa čo čudovať, že Richard musel pridávať a pridávať.
"Už viem čo urobím na budúci rok, prenajmem si azda športovú halu, lebo záujem z roka na rok predčí moje očakávania," zamyslel sa na záver spokojný Tibor Egry. Nuž, nostalgia je nostalgia.
Autor: hra
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
