nami podelil o nejaké svoje potrehy ešte pred tlačovkou mega-úspešnej kapely.

Elán si už prežil svoje, zdá sa, že vás už nemá čo prekvapiť, neberiete svoje koncerty už len ako rutinu, odrobenú fušku s tým istým scenárom, emóciami a únavou na konci?

"Na koncerty stále zavítajú noví a noví ľudia, čo my na javisku cítime, hoci v prvých radoch vidíme pravidelne i tých istých známych. Každý koncert je ale trošku iný, všetko závisí od atmosféry, preto robíme všetko preto, aby vyšla čo najlepšie."

Nadviažem na publikum v hľadisku. Aké bolo v časoch keď boli Eláni ešte "mladí zobáci", a aké je teraz?

"Pred tými dvadsiatimi rokmi chodili na nás prevažne mladí. Dnes sú už tí istí mladí starší a tak rozšírili naše publikum o viac generácií. Pribudla i súčasná mládež a pre nás je najhlavnejšie, že keď sa títo ľudia dajú dokopy, vytvoria vynikajúcu odozvu."

Na vlastnej koži ste si vyskúšali pobyt v kontroverznej Amerike, aká je očami Vaša Patejdla?

"Bol som za morom už niekoľkokrát, a hoci je tam stále čo zaujímavé vidieť, nie je to krajina, kde by som vedel žiť. Nevyhovuje mi ani mentalitou ani životným štýlom tamojších ľudí. Celé je to tam postavené na úspechu, ten pre nich znamená všetko a ak nie ste úspešný, vtedy začínate byť spoločnosťou nie príliš cenený. Hodnota človeka sa meria podľa úspešnosti jeho kariéry. To je takmer jediné kritérium, ktoré utláča do pozadia všetky ostatné ľudské vzťahy. Bohužiaľ platí to i medzi "kamarátmi". Aspoň mi to tak pripadá. Americký spôsob života, vrátane "vymožeností", ktoré nám sem ponúkajú mňa osobne neoslovuje."

Hit 'Voda čo ma drží nad vodou' bol dá sa povedať prelomový. Žilo ním v jednom období celé Slovensko. Znamenal prelom i v živote vás ako autora?

"Samozrejme, človeka poteší, keď vidí, že jeho dielo má u ľudí ohlas. Tak ako som zložil túto skladbu som zložil ďalších dvesto alebo tristo predtým, preto som to natoľko neprežíval. Do každej piesne dávam rovnaký kus seba, preto by som si taký veľký úspech kľudne vedel predstaviť i pri ostatných skladbách. Samozrejme ale, že ma zahrialo, že sa moja robota ocenila tak, ako sa ocenila."

Dá sa vôbec vo vašej pozícii v branži ešte voľačo dosiahnuť?

"Je to robota ako každá iná, venujem sa jej od rána do večera, ale môžem byť len rád, že je to i môj koníček. Keby som možno žil práve v tej Amerike a mal som tam taký hit ako Vodu, potom by som už fakt do konca života nemusel nič robiť. U nás je to o inom. Hoci sa na chudobu nesťažujem, stále nie som ani ja, ani moje decká zabezpečené tak, ako by som si to predstavoval. Preto robím ďalej a pomaličky sa pripravuje k skomponovaniu veľkého, vážneho muzikálu."

Čo synovia, uberajú sa v tatkových šľapajach?

"Ten starší študuje druhým rokom právo na vysokej, vyzerá, že asi veľmi nie. Vybral si slušnejšie zamestnanie. No a mladší teraz začína cvičiť na gitaru, takže tam to ukáže čas."

Máte vlastné nahrávacie štúdio, nemáte nutkanie zahrať sa na hľadača talentov a podporiť muzikantskú mlaď?

"Kedysi, keď ku mne zavítali nahrávať začínajúci muzikanti, snažil som sa pomôcť niektorým, ktorí ma zaujali. Človek do toho ide s nejakou predstavou, ale tí druhí to častokrát nedokázali ani len oceniť. Jednoducho nedokázali pochopiť, že to bola z mojej strany aktivita navyše. Tak som sa rozhodol, že nebudem robiť veci, ktoré nemusím. Bohužiaľ. Ale dnes pri svojej vyťaženosti na to aj tak nemám čas. Možno neskôr, keď mi do cesty padne niekto fakt zaujímavý, tak pomôžem. Inak sa realizujem ako producent, napríklad v prípade novej platne Katky Hasprovej."

Ako si predstavujete svoj dôchodok?

"Ak sa ho dožijem, tak pravdepodobne bude zas len o hudbe. Môj učiteľ na vysokej škole, profesor Alexander Moyzes, ma učil ešte vo svojej osemdesiatke. Takže som tomuto oboru pravdepodobne zasvätil celý život. Aj keď sa hovorí nikdy nehovor nikdy. Neviem, čo ma čaká, ešte som nad tým nerozmýšľal, ale ak budem mať dosť peňazí a nebudem musieť robiť, asi sa dám na cestovanie."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.