PhDr. Klaudia BUGANOVÁ, etnografka Vsl. múzea v Košiciach
Plachta je úžitková bytová textília, ktorá aj dnes tvorí nevyhnutnú súčasť posteľnej súpravy.
V minulosti ju používali ľudia pri viacerých príležitostiach ako úžitkovú odevnú súčiastku. Zahaľovali sa do nej, keď pršalo alebo mrzlo. Používali ju na okrútenie batoha, na nosenie nákladov trávy, sena a pod. Takúto zajdu si prehodili cez plecia a odniesli v nej aj objemné náklady z poľa do dediny. Inokedy v menšej plachietke prenášali ľahšie predmety, či už palivové drevo, poľnohospodárske produkty alebo jedlo, takže im slúžila ako akási nákupná taška.
Plachta zohrala dôležitú úlohu aj ako dekoratívny predmet, pretože bola poväčšine zdobená a používala sa v celom cykle rodinných zvykov. Medzi týmito plachtami vyniká kútnica, čiže plachta, ktorá sa umiestnila pred posteľ, na ktorej ležala matka pri pôrode. Zostala na tom mieste ešte šesť týždňov, teda v období, kedy matka ako šestonedieľka bola aj s dieťaťom oddelená od ostatných obyvateľov domu. Na dedinách, kde bola k dispozícii len jedna obytná miestnosť, bolo potrebné zabezpečiť pre matku i dieťa intimitu prostredia. Dbalo sa preto, aby matka bola uchránená pred nepovolanými zrakmi. Podľa poverových predstáv sa považovala takáto žena za nečistú, ona mohla ohroziť okolie, ale aj sama mohla byť v nebezpečenstve. Všeobecne sa verilo, že by jej mohli "počariť" nečisté sily, dieťa uniesť víly, bosorky. Aj ona sama nesmela robiť niektoré domáce práce, lebo by tým mohla zapríčiniť nešťastie. Beda takej šestonedieľke, ktorá vyšla na pole, podojila kravu, nabrala vodu zo studne, takýmito úkonmi by všetko pokazila, úroda by vyšla navnivoč, kravy by stratili mlieko, voda by sa skazila.
Oddelenie postele od ostatného priestoru kútnou plachtou bolo spôsobené jednak poverčivosťou, ale vyhovovalo z estetického aj hygienického hľadiska. Kútnica teda mala charakter magického predmetu. Jej účinok zosilňovali aj apotropejné byliny (čarovné, zaklínacie), cesnak a železo, o ktorých sa predpokladalo, že majú moc odohnať zlé sily. Tie sa dávali pod posteľ. Samotná kútna plachta zahaľovala posteľ tak, že ju upevnili o hornú hradu a visela voľne až po zem, alebo do rohov postele zastokli palice a okolo nich ovinuli jednu alebo dve plachty.
Na východnom Slovensku sa kútniciam hovorilo plachty na zakrytu položnicu, plachty na zaclonu, zasceľace plachty. Na vidieku sa zastieranie postele plachtou bežne používalo ešte v prvej polovici 20. storočia. Keďže v mnohých trojpriestorových domoch žilo aj niekoľko generácií spolu a úmrtnosť novonarodeniatok bola veľká, dlho pretrvávali staré zvyky a povery. K rodičke za kútnu plachtu mohli prísť iba ženy, najprv pôrodná baba, potom aj ženy z príbuzenstva, no nikdy tam nesmel nazrieť muž ani deti. Takto chránenej žene nosili kmotry podľa presne ustálených pravidiel výdatné pokrmy. Ak niekto uvidel vo všedný deň na dedine sviatočne vyobliekanú ženu, ktorá mala v ruke košík a v plachietke zabalený kútny hrniec, mohli v nej naisto spoznať kmotru, ktorá niesla jedlo pre šestonedieľku.
V období, keď kútnice prestali plniť svoju funkciu, používali sa ako prikrývadlá na vysoko vystlaté postele alebo sa dostali do truhlíc a skríň ako pamiatka po starých materách. Stali sa potom aj predmetom zberateľského záujmu a tiež ich odkupovali na vidieku rôzni nákupcovia. Títo ich odpredávali na aukciách, ktoré sa v čase l. čsl. republiky často organizovali. Na tieto aukcie chodievali aj vtedajší kustódi z múzeí, ktorým sa podarilo takýmto spôsobom získať do zbierok skutočné skvosty. Samozrejme, že starožitnosti sa do múzeí dostávali aj inými cestami. Bežnou praxou boli aj štedré dary donátorov, ktorí pochádzali nielen z bohatých šľachtických a meštiackych rodín, ale darcami boli často práve aj prostí dedinčania. Zamestnanci múzea ich pravidelne navštevovali a za malé sumy alebo zväčša zadarmo od nich priniesli mnoho predmetov. Škoda, že nebolo vtedy ešte zaužívané uviesť meno majiteľa, či darcu. Táto anonymita pôvodných vlastníkov bola odstránená až záväznými pokynmi pre nákup zbierkových predmetov, ktoré sú vo všeobecnej platnosti pre všetky múzeá od 60. rokov 20. storočia.
Dve desiatky kútnych plachiet, ktoré vlastní Vsl. múzeum v súčasnosti sa teda dostali k nám takýmito rôznymi cestami. Pochádzajú z okolia Košíc (Myslava, Družstevná n/H, Krásna n/H, Bohdanovce, Buzica, Komárovce), ale aj z Gemera a Zemplína. V roku 1928 predala pani Margita Kleinová z Myslavy múzeu niekoľko nádherne zachovalých kútnic. Všetky pochádzajú z 19. storočia. Sú zhotovené z dvoch kusov jemného ľanového bielulinkého plátna, spojeného po dĺžke 3 cm širokou paličkovanou čipkou. Na dolných okrajoch je situovaná 20 cm široká vložka, na ktorej môžeme rozoznať zaujímavé ornamenty. Takáto výšivka má predovšetkým estetickú ale aj magickú funkciu. Zo zvieracích motívov sa opakuje kohút ako symbol plodnosti, ale aj vták, ktorého hlas zaháňal nočných démonov. Rastlinnú ornamentiku tvoria rôzne ružice, granátové jablká, tulipánové kvety a ďatelinové lístky. Ak máme vykladať jednotlivé motívy, tak pod ružicou chápeme symbol slnka, lístky a kvety charakterizujú všeobecne rast. Granátové jablko a tulipán sú typickými renesančnými motívmi a v ľudovom chápaní boli symbolmi lásky, ďatelinový trojlístok predstavoval šťastie. Celkovo výšivku charakterizujeme ako prelamovanú, ktorá má svoj pôvod v talianskej renesancii. K nám sa dostala prostredníctvom vzorníkov koncom 15.storočia na kráľovský dvor manželky Mateja Korvína. Odtiaľ sa šírila do dielní, zakladaných na panských dvoroch, kde sa aj ženy z ľudu učili vyšívať prepychové obrusy, plachty a oltárne prestieradlá. Ľudová fantázia pretvorila tieto ornamenty svojmu vkusu .
Ak celú plachtu pekne rozprestrieme, dosahuje dĺžku až 250 cm a šírku 140 cm. Prevláda biela alebo krémová farba. Vyšívanie režnými niťami sa iba málo líši od základného plátna. Iba niekde sa objaví vyblednutá červená niť, ktorá sa používala pri spojovacích švoch a zaiste aj preto, lebo vo všeobecnosti znamenala červeň ochranu pred nečistými silami a v tomto prípade zvyšovala magické účinky kútnice.
Múzeum zatiaľ neukazuje tieto obradné plachty svojim návštevníkom. Sú uložené spolu s inými prikrývkami a textíliami na policiach, v drevených skriniach depozitára. Sú starostlivo chránené pred prachom, vlhkom a svetlom. Niekoľkokrát do roka sa kontrolujú a zakaždým sa inakšie poskladajú, aby sa dlhým preležaním nevytvorili na nich diery. Občas ich aj dôkladne prezrú skúmavé oči konzervátorky.
Autor: Ing. Lórant KULÍK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
