a hlavne nevedomosti v tejo sfére, obzvlášť ťažké. Založil Slobodu zvierat, ktorá sa o pár rokov rozmohla na silnú celoslovenskú organizáciu s množstvom pobočiek, širokou členskou základňou a hlavne dlhým registrom zmysluplnej práce zhmotnenej do konkrétnych výsledkov.
Dnes má Ladislav Ďurkovič 27 rokov a napriek tomu, že žije v Bratislave, cíti sa byť stále košickým lokálpatriotom. So svojou životnou partnerkou Dankou má takmer osemmesačnú dcérku Lunu a pozoruhodný život, ktorý môže ostatných aspoň minimálne inšpirovať.
Rozhovor sme začali otázkou z oblasti jeho profesijného pôsobenia, neskôr nám Laco poodhalil i pikošky zo svojho súkromia a osobitého sveta, ktorým demonštruje, že žiť sa dá aj ináč, ako nám linajkuje civilizácia, kde jednotlivec vidí len sám seba.
Poznali sme ťa ako zarytého bojovníka za práva zvierat, v súčasnosti si však tento post opustil a rozbehol si ďalšiu organizáciu, kde sa okrem iného venuješ i boju proti rasizmu a hájeniu ľudským práv. Čo ťa viedlo k tomuto radikálnemu kroku v tvojom živote?
"Celý život sa snažím orientovať podľa Einsteinových slov 'jedine život žitý pre druhých stojí naozaj za to'. Cez zvieratá možno pochopiť údel a úlohu nás ľudí. Po ôsmich rokoch práce v Slobode zvierat, som začal mať pocit, že je načase odovzdať žezlo niekomu inému a venovať sa aj iným celospoločenským problémom, ktoré ma trápili a nemal som na ne dostatok času ani priestoru. Ľudské práva a všeobecne problematika životného prostredia sa stala v súčasnosti mojou parketou. A tak vzniklo združenie Ži a nechaj žiť. Snažíme sa v ňom apelovať na jednotlivcov skôr ako na zmenu legislatívy a zákonov. Sme známi našimi kampaňami "Radosť nekupovať", zameraných na zníženie konzumného spôsobu života, vydávame časopis o víziách trvalo udržateľnéo života, organizujeme akcie "Jedlo namiesto zbraní", v rámci ktorých varíme zadarmo pre ľudí žijúcich na uliciach. Osobitne výrazným projektom sú "Ľudia proti rasizmu", cez ktorý chceme rozprúdiť verejnú diskusiu a upozorniť na jemné náznaky rasizmu v každom z nás, i na jeho tvrdé následky a násilie, ktoré je už i na Slovensku realitou."
Práve v projekte Ľudia proti rasizmu rozbiehaš aktivity, ktoré sú častokrát spojené s násilnými odozvami, nevraživosťou extrémnych skupín, policajnými výsluchmi. Nebojíš sa ako verejne činná osoba o svoju rodinu?
"Odkedy sa v tejto sfére angažujem naplno, musím uznať, že to narušilo i moje súkromie, ale bol som na to pripravený. Za normálnych okolností by som asi mal mať v dome kamery a nosiť za opaskom pištoľ. Ale o svoju bezpečnosť sa nebojím, hoci som bol nútený podniknúť isté opatrenia na vlastnú ochranu. Niekto hovorí o odvahe, ale ja si uvedomujem, že ako jednotlivec musím trochu zariskovať, aby sa stovky ináč farebných ľudí báť nemuseli. Mne to za túto obetu stojí."
Vždy si žil svojským životným štýlom, je to tak i v prípade tvojej rodiny? S Dankou, napríkad nie ste manželia, odsudzujete takéto spoločenské konvencie?
"Ani by som nepovedal, že žijem ináč. Byť pozorný k utrpeniu iných by predsa malo byť základnou vybavenosťou normálneho človeka. Je pravdou, že tých osem rokov, keď som odišiel do Bratislavy, som doslova spával v kancelárii a netúžil som po zázemí či už finančo alebo inom. Osamostatnil som sa od rodičov v Košiciach, rozhodol som sa pocítiť i trpkú príchuť svojej slobody a venovať sa práci pre druhých na sto percent. Vždy som vedel, že sa nemienim usadiť v zmysle dnešného štandardu, teda obývať panelákový byt a nabehnúť na stereotyp každodenných povinností. Chcem žiť kreatívnejšie a hlavne samostatne. Podarilo sa nám kúpiť maličký domček s vlastnou záhradou a studňou, čo je podstatné. Môžeme tak byť v mnohom nezávislí. O to nám ide, preto máme i vlastný zdroj energie, nie sme napojení na kanalizáciu, túto funkciu plní vlastná žumpa. Našou sebestačnosťou je teda vlastná voda, vlastnoručne vypestovaná zelenina a ovocie, vlastné drevo, kúrime si pieckou. Popri práci v Ži a nechaj žiť, ktorá spĺňa všetky kritériá moderného manažmentu dnešných mimovládnych organizácií, žijeme v súkromí úplne jednoducho, čo najprirodzenejšie s ohľadom na životné prostredie. No a manželstvo? Chceme sa na sviatosť manželstva najprv pripraviť. Keď príde čas a budeme to vnútorne cítiť, staneme sa manželmi."
Sám si pestuješ zeleninu, ovocie, si stále vegetarián?
"Spoločne s dcérou sme všetci traja vegáni, to znamená, že naša strava neobsahuje žiadne živočíšne potraviny. V týchto veciach mám privilégium u známeho odborníka MUDr.I. Bukovského, s ktorým dcérkyne stravovanie konzultujem. Som si stopercentne istý, že je to pre malé dieťa tá najbezpečnejšia strava. Vyhneme sa alergiám a iným komplikáciám. Gro jej momentálneho jedálnička však staviame na dojčení materským mliekom čo najdlhšie. V žiadnom prípade však nejde o fundamentalizmus, keď mi mamka napríklad napečie koláč a dá tam vajíčko, robím sa, že o tom neviem, nemám právo sekírovať konanie druhých."
Dcérka prišla na svet netradičným spôsobom...
"Áno, Danka rodila doma, ja som jej asistoval, dokonca som prehryzol pupočnú šnúru. Hoci si vážim prácu lekárov, v oblasti nášho zdravotníctva sa už stali rôzne faux pas, preto sme sa nemocnici chceli radšej vyhnúť. Lekárom a zdravotníckemu personálu niekedy chýba základný prvok, ktorým je vzťah k človeku. Rozhodli sme sa preto pre súkromie nášho domu a pôrod v kľaku, keďže bežne praktizovaná ležatá poloha je podľa nás pre ženu najneprirodzenejšia. Pôrod dcérky do vlastných rúk bol najväčší zážitok, aký som kedy zažil. Asistovala nám kamarátka z Nemecka, odborníčka na domáci pôrod."
Má nezvyčajné meno, ako k nemu prišla?
"Priznám sa, ešte tri týždne po pôrode sme vyberali z niekoľkých a dcérka meno nemala. Nakoniec sme ju nazvali Luna Pravdoľúba. Cítim silné korene so starým slovanským dedičstvom našich predkov, preto sme automaticky chceli dať nášmu dieťaťu tradičné slovenské meno. Vyhľadali sme si ho v staroslovienskom kalendári, kde sme objavili množstvo nádherným mien. Samozrejme, že sme sa na matrike stretli s úradníckou nevôľou, ale faktom je, že meno môžete dať svojmu dieťatku, aké chcete, len podaktorí úradníci odchovaní na komunistických normách s tým niekedy majú problém."
Žiješ naďalej v spoločnosti zvierat?
"Máme dvoch psov z útulku, je len pozitívne, že Lunka vyrastá v prítomnosti iných živých tvorov a vytvára si k nim vzťah. Jeden zo psíkov nemá ucho, našli sme ho na ulici a mačička, ktorú mám v kancelárii má vypichnuté oči, no je to veľmi dobrý spoločník. Život bez zvierat si už neviem predstaviť."
Pracuješ v treťom sektore, dá sa z neziskovej činnosti uživiť rodina?
"V iných krajinách tvorí tretí sektor široký záber zamestnanosti. Ja sám beriem minimálnu mzdu od úplného začiatku, napriek tomu z toho vyžijeme. Na mesiac nám stačí 4000 korún a ešte aj niečo ušetríme. Končia nám i prídavky na materskú a o ďalšie už ani nepožiadame. Nájom platiť nemusíme, keďže sme vo vlastnom a aj keď dosť veľa jeme, vegánska strava je lacná, nie sme nároční. Večer používame pre atmosféru sviečky, teda energiu takmer nespotrebúvame, vodu máme so studne. Väčšie výdaje boli skôr zo začiatku, spojené s opravou domu. Som rád, že mám skromnú priateľku, ktorá to so mnou v pohode zdieľa."
Ako je to u vás s cigaretami a alkoholom?
"Som dlhoročný abstinent. Priznám sa, že kedysi v stresových obdobiach som po cigarete aj siahol a dnes mi je to ľúto. Teraz vo svoje záhradke trošku experimentujem a vypestoval som si vlastný tabak. Opakujem tabak, nie nijaké omamné trávy, hoci osobne som za legalizáciu marihuany, pričom však zastávam filozofiu čistej mysle. Problém vidím skôr v alkoholizme, ktorý je na Slovensku bežným javom, pričom má na svedomí množstvo ľudských tragédií. My však radšej kriminalizujeme dve semienka "trávy" nájdené vo vrecku študenta a hovoríme o boji proti drogám."
Ľudia žijúci v súhre s prírodou väčšinou ignorujú farmaceutiká a lieky na umelej báze...
"Všetko je v prevencii. Umývame sa len v studenej vode, snažíme sa otužovať a tak predchádzať chorobám, pri ktorých by sme boli nútení užívať lieky. Radšej si dám cesnak, alebo vypijem bylinkový čaj. Máme tiež výbornú detskú lekárku, ktorá nám tieto veci len odporúča, nepoužívame žiadne mastičky alebo krémy len harmanček. Zvažujeme napríklad i očkovanie, ktoré pre dieťa nemusí byť vždy prospešné. Podobným tabu je i kozmetika. Nepotrebujeme ju, maximálne jadrové mydlo. Sú to všetko veci, ktoré sa na Slovensku môžu zdať alternatívne, za našimi hranicami sú však bežné."
Čo vo vašej domácnosti nenájdeme?
"Hoci si potrpíme na čistotu, nepoužívame napríklad saponáty, keď, tak ocot a soľ, je to výborné na umývanie riadu či dlážky. Snažíme sa využívať použité veci a nekupovať nové. Strukoviny a iné potraviny nakupujeme od veľkovýrobcov za pätinové ceny. Nepotrebujeme chladničku, pretože vegánske potraviny sa dajú normálne skladovať, minimalizujeme využitie plastov. Kvôli umelému kelímku napríklad nepoužívame rastlinné maslo. Namiesto neho si nakvapkáme na chlieb trošku oleja a je to. Nemáme ani práčku, je podľa nás zbytočné, perieme si ručne. Pokiaľ totiž človek nenasype do práčky kvantum chemicky vyrobeného prášku, veci vám nevyperie, pohyb rúk nič nenahradí. U nás v dome tiež napríklad nenájdete televízor, dokonca ani rádio. Radšej sa zabavíme sami, kontakt ľudí sa tak prehĺbi a komunikácia je na omnoho vyššej úrovni."
Mobil a auto však používaš bežne...
"Ale nepovažujem to za bežné, také auto je pre Zem obrovským nešťastím. Predstav si, že by ho vlastnil každý. Ide tu o kompromis. Ísť úplne na lazy alebo sa len uskromniť? Rozmýšľali sme, či sa úplne stiahnuť a žiť si vlastný život, alebo byť aktívni. Rozhodol som sa pre to druhé a keď už som aktivista, na svoju prácu potrebujem počítač či mobil, ktoré mám v kancelárii. Auto tiež využívam len pracovne, keď vozím jedlo pre bezdomovcov a podobne. Na osobné účely ho používame čo najmenej."
Narážate svojim životným štýlom na nejaké baréry súčasnej spoločnosti?
"Ani nie. Netolerancia samozrejme existuje, ale hlavne preto, že ma veľa ľudí pozná. Sám však nemám pocit, že žijeme nekonvenčne, že by sme sa nebodaj obmedzovali. Napríklad vždy pred tým, ako prijmeme do domácnosti novú vec, spýtame sa sami seba, či ju vôbec potrebujeme. Veď i v Biblii sa píše, rozdaj všetko čo máš, chudobným. Ale neodcudzujeme ľudí materiálne zameraných, ani nezávidíme, je to každého vec. Skôr by mal každý zvážiť, či nežijeme na úkor iných, či by sme náš prebytok nevedeli posunúť tým, čo nemajú veľa."
Ľudia sa môžu opýtať, prečo to robíte, o čo vám vlastne ide?
"Treba si uvedomiť, aké kvantum odpadu a znečistenia zbytočne produkujeme svojim nadmerným konzumom. Koľko zvierat sa trápi v nevyhovujúcich podmienkach veľkochovov, končiac na bitúnku ako produkt pre našu stravu. Cítime povinnosť byť ohľaduplní k Zemi a ostatnému životu. Veď tu nežijeme sami, preto je náš životný štýl len výsledkom vlastného svedomia. Touto filozofiou sa nakoniec riadi i naše združenie Ži a nechaj žiť. Je preto pre mňa úplne prirodzené, že som začal od seba."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
