Erika Strýková: "Keby dnes žil, zúfalstvo a beznádej by ho rovnako zničili."

Košice - Zomrel MARCEL. No, ktorý?! Predsa STRÝKO!

Na Mikuláša v roku 1994 šokujúca správa obletela celé Košice i republiku. Jej adresátov i odosielateľov našla rovnako nepripravených. Blízkych a priateľov, pre ktorých bol symbolom čistoty, jasnozrivého myslenia, rovnako jeho nepriateľov, ktorí ho práve preto všetko na smrť nenávideli, pre ktorých bol prinajmenej čudák, svojrázny človek s výzorom bezdomovca, ba dokonca nebezpečný blázon.

Kto ho mohol poznať lepšie ako jeho manželka Erika?

"Bol ťažko chorý. V deväťdesiatom štvrtom ho viackrát hospitalizovali. V novembri, pár dní pred smrťou, Marcela na vlastnú žiadosť prepustili z nemocnice. Nechcel sa liečiť. Vedela som o tom, aj keď sme už nežili spolu."

Nik dodnes nepozná presný dátum Marcelovej smrti. Zomrel sám vo svojom malom byte v starom činžovnom dome na Havlíčkovej ulici niekedy medzi 3. a 5. decembrom. V príbytku, ktorého nemé múry pamätajú Marcelove víťazstvá i pády. Našiel ho jeho brat Ľudo. Marcel ležal na dlážke v kaluži krvi. Vykrvácal po prasknutí pažerákových žíl. Na tvári mal výraz pokoja, akéhosi zmierenia.

"Keď som sa dozvedela, čo sa stalo, v duchu som mu nadávala: Čo si to len so sebou urobil? Potom som nadávala na seba. Prečo som len od neho odišla? Áno, po rokoch som stratila nervy. Bola som však vnútorne presvedčená, že náš rozchod nie je definitívny, že je to len prechodné riešenie krízy, na ktorú sme mali právo. Prežili sme s Marcelom kadečo..."

V Košiciach Marcel vykonal neoceniteľnú prácu. Mal zásluhu okrem iného na tom, že východoslovenský underground bol vždy veľmi aktívnou podporou nás v Prahe. Vzdialenosť nebola prekážkou dnes by nás delili hranice s často ponižujúcimi colnými prehliadkami. To by Marcel asi penil. Zaplať pánboh, žijem v Bratislave. Vlastne tiež akoby na jeho počesť.

Egon BONDY, filozof

V minulom režime absolvoval Marcel Strýko viac ako dvesto osemdesiat výsluchov na Štb. V máji 1994 ho cestou domov do krvi zmlátili. Toto máš od Mečiara, povedal vtedy jeden z útočníkov.

"Nepriala by som vám počuť tie nechutné telefonáty, čítať anonymy. Aj teraz, sedem rokov po Marcelovej smrti, ich dostávam. Marcel sa však dokázal nad všetko povzniesť."

Po Marcelovi išla Štátna bezpečnosť od strednej školy. Necelé tri dni po okupácii, 1. septembra 1968, prišiel s niektorými spolužiakmi do školy s trikolórou na hrudi. Odmietli vyučovanie, postrhávali komunistické symboly, potrhali učebnice ruštiny. Tam niekde sa zrodil jeho vzdor voči akejkoľvek totalite, diktátu, násiliu.

"Spočiatku si z eštébákov robil srandu. Vraj nasadili naňho človeka s filozofickým vzdelaním, aby sa mohli baviť na úrovni. Žartoval, že im bude prednášať o nevyhnutnom krachu komunizmu. Ja som sa strašne bála. Vystrašil ma, keď mi dal jedno pražské telefónne číslo. Vraj keby sa náhodou niečo stalo a neprišiel by domov, mám tam zavolať. Párkrát som prebdela celé noci pri okne. Rozmýšľala som, či telefonovať, alebo nie. Dokázal ma rozčúliť do nepríčetnosti, keď ráno stál vo dverách a ospravedlňoval sa, že nemohol prísť skôr, pretože s priateľmi rozoberali nejaký zásadný problém. Ale zvykla som si. Bola som nakoniec rada, že je doma, živý a zdravý."

Bral všetko smrteľne vážne. To ho zabilo. Nedokázal riešiť problémy, ktoré bežný človek hravo prekonával a naopak, púšťal sa do vecí, do ktorých by smrteľník nikdy nešiel. Marcel nebol kladným hrdinom. Bol to človek extrémov. Stále však dovidel ďalej ako ostatní. Na váhach stále prevážili jeho plusy.

Daniel LIŠKA, spoluzakladajúci člen OF v Košiciach

Pre Marcela bolo stále jednoznačne prvoradé duchovno. Čítal vždy a všade. Písal eseje, poéziu, maľoval, podieľal sa na vydávaní samizdatovej literatúry, často navštevoval Prahu, kde sa stretával s ostro sledovanými ľuďmi ako Egon Bondy či profesor Machovec, zúčastňoval sa na filozofických a teologických prednáškach undergroundovej Patočkovej univerzity, zúčastňoval sa na fórach Charty 77.

"Marcel bol v praktickom živote nepoužiteľný. V chalupe nám napríklad padal strop. Problém vyriešil svojsky uprostred izby ho podoprel surovým, neotesaným trámom. Dodnes je tam. Pôsobí síce neesteticky, ale strop drží. Marcel bol taký, všetko, čo robil okolo domácnosti či chalupy, vyzeralo ako provizórium. Domácim prácam či iným 'triviálnostiam' nepripisoval žiadnu váhu. Bolo mu napríklad úplne jedno, čo má na sebe. Jednoducho obliekol si stále to, čo mal najbližšie poruke. Najradšej mal svoj montgomerák. Starý, zodratý montgomerák, ktorý som mu niekoľkokrát dala zafarbiť namodro. Keď bol poslancom, Fero Mikloško mu raz povedal: Marcel, ja ťa síce chápem, ale uznaj, v montérkach by si nemal chodiť do parlamentu. Odvtedy sa sem-tam opýtal, čo si má obliecť."

Tri dni po brutálnom zásahu polície voči študentom na Národní třídě prišiel za Marcelom jeho priateľ Peter Neuwirth s čerstvými informáciami z Prahy. Marcel s napätím sledoval priebeh udalostí. Ako sám neskôr hovoril, napriek všetkému neveril, že odpor študentov je zárodkom radikálnej zmeny v totalitnom štáte. So svojimi priateľmi bol skôr pripravený na to, že svoj život prežije v totalite. Prednášky, samizdaty, kontakty na českých disidentov mali vytvoriť podľa neho znesiteľnú klímu na prežitie. 26. novembra 1989 sa stretli v byte košického výtvarníka Zbyňka Prokopa výtvarníci, divadelníci, ľudia z VSŽ s členmi košického disentu. Navzájom si rozdali telefónne čísla a adresy, aby boli navzájom pod kontrolou. Okamžite nadviazali styky s bratislavským a pražským centrom. Košice dali o sebe vedieť, že nie sú mŕtvym mestom, že vstúpili do revolúcie.

"Od revolúcie sa u nás všetko zmenilo. Keď sa dal na politiku, mal na rodinu, pochopiteľne, ešte menej času. Akurát večer sa prišiel vyspať, ráno už išiel ďalej. Jednoducho, Marcel žil sebazničujúcim životom. Pred revolúciou robil Marcel na železnici traťového robotníka, chodil na týždňovky. Keď prišiel na víkend, náš syn Maťko mal až histerickú radosť."

V roku 1990 pracoval poslanec Marcel Strýko v branno-bezpečnostnom výbore parlamentu. Premiér Mečiar mu vtedy údajne navrhol, aby kandidoval na miesto ministra vnútra. Marcel odmietol. Už dávno pred rozdelením štátu tušil nebezpečenstvo, ktoré republike hrozí, a chcel tomu zabrániť. Chodil a presviedčal mnohých priateľov, nikto mu ale neveril. Nikto neprečítal Mečiara tak, ako on.

Po rozpade spoločnej republiky stratil všetky ilúzie, nádeje, zmysel života. Všetko bolo zrazu zbytočné. Celý jeho život, utrpenie, všetky tie výsluchy a špicľovanie, nekonečná robota v parlamente, všetko stratilo zmysel. Rozhodol sa nadobro a definitívne odísť z politiky. Kamarát z detstva mu ponúkol miesto vo svojej firme. Horko-ťažko ho presvedčili, aby to zobral a stal sa vedúcim predajne potravín. Lenže môže človeka ako Marcel Strýko zaujať vypisovanie faktúr, objednávok, počítanie kečupov a naháňanie cukru po republike?

"Rozdelenie republiky ho definitívne zlomilo. Strašné, ako to všetko dopadlo. Na druhej strane - keby dnes žil, zúfalstvo a beznádej by ho rovnako zničili," zamýšľa sa vdova Erika Strýková.

Marcel bol filozof in naturus, aký sa, a v tom som si istý, rodí v národe raz za sto rokov. Jeho cit pre pravdu a dôsledná analytická úvaha ma stále fascinoval a dodnes fascinuje. Žiaľ, nemal dar ani disciplíny, ani vnútorného pokoja. Inými slovami Marcel mi zanechal vášeň hľadieť viac nad seba ako na istoty pod nohami. Že sa popri tom potácam a padám ako on, je príznačné.

Erik GROCH, básnik a vydavateľ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.