sú jeho divadelné návštevy na východe riedke. Nedávno sme ho videli v rámci Českých dní Horizont 2001 v hre Štika k obědu, kde si zahral troma starými dievkami vykorisťovaného sluhu. Išlo o agentúrne predstavenie, ktoré si pridal popri svojom pôsobení na doskách Národného divadla. Václava Postráneckého sme na rozhovor prehovárať vôbec nemuseli. Vykľul sa z neho zábavný spoločník.
Aký máte vzťah k Slovensku?
- Tie vzťahy tuná som vždy túžil naplniť. So Slovenkami mám, žiaľ, iba pracovné príležitosti. Ale mám tu pár skvelých hereckých kolegov.
Aj Júliusa Satinského, s ktorým ste zarezonovali vo filmovej komédii S tebou mně baví svět?
- Milujem ho. Pretože je to jedna z podôb Pána Boha, ktorú berie na seba, keď chce prísť na zem medzi ľudí. Takto podobne tvrdil Jan Werich, že pánbožko, keď si chce zahrať divadlo, vstúpi do Václava Trégra. Mne to takto pripadá s Julkom. Je v ňom uložené veľa dobrého.
Tieto výmeny sú pre herca obohacujúce, alebo len vysávajú energiu ?
- Naopak. Vždy, keď hráme preč z domu, máme pocit, akoby sme boli lepší, ako keby sa nám lepšie darilo. Je to taký zvláštny fenomén. A zrejme pôsobí takto všeobecne. Videl som nedávno v Prahe írske divadlo a úplne ma nadchlo, pretože hrali s chuťou a navyše od začiatku do konca tak, ako hru kedysi napísal autor. A to už je v Prahe už skôr výnimkou. Zrejme, keď hrá hosťujúce divadlo, diváci sú viac koncentrovaní a odozva je omnoho lepšia, aj herci sa vypnú k lepšiemu výkonu.
K tomu zasahovaniu do dramatických textov, to je téma, momentálne rezonujúca u vás v "Zlatej kapličke"? Odišli kvôli tomu Munzar, Hlaváčová...
- Teraz to vyzerá, že ten zbytok odíde tiež. Žiaľ, niektorí páni režiséri, neviem či z nedostatku talentu, alebo preto, že túžia na seba upozorňovať, jednoducho robia s dramatickými hrami psie kusy. Nedá sa pomaly rozoznať, čo sa to vlastne hrá. V Národnom divadle sa totiž zišla skupinka ľudí, ktorí nepotrebujú text k tomu, aby ukázali, čo v nich je. Ja sa však nazdávam, že toto už dnes nikoho nezaujíma, možno ich príbuzných a známych. Ale verejnosť k tomu ostáva úplne chladná. Nerozumiem tomu, čo je to za vývoj. Predstavenie, s ktorým prichádzame do Košíc, je formou môjho protestu. Nechýba mu kontakt s publikom a je založené na práci herca.
Máte viacero projektov mimo materskú scénu?
- Dokonca som sa podujal aj režírovať. A robím aj scénografiu, takže som taký Ferdo mravec: "Práca každého druhu". Režíroval som Bosé nohy v parku, uviedli sme to už s veľkým úspechom v divadle West. A teraz v novembri chystám tri poviedky z Dekameronu.
Čo robíte, keď vám ostane trocha času pre seba?
- Spím. Športy nepestujem, lebo som nedávno bol na tom zdravotne veľmi zle. Som teda limitovaný, čo sa týka športovania. Ale vysťahoval som sa z Prahy do domčeka, takže mi záhrada dáva dosť príležitostí, aby som sa rozptýlil.
Na vašom zdravotnom stave sa podpísala postmoderna, s ktorou zápasíte v divadle ?
- Asi nie. Ale ja som jej vlastne vďačný za to, že som sa pustil do vecí, ktoré by som pred tým nikdy neskúsil. Ale ako väzenie naučilo Dalibora húsť, mňa postmoderna prinútila pustiť sa do profesií, ktoré by som pred tým zrejme ani nerobil.
Na čom teraz robíte v televízii?
- Robím v brnianskom seriáli Žandárske humoresky pre ČT. Objavil som sa tam ako štátny poverenec pre kontrolu bordelov a verejných domov. Takže som tam skontroloval asi tak štyri vykričané brnianske domy. To bola jedna z vďačných úloh pre muža. Potom som zas naopak nakrútil rozprávku O víle Arnoštke, kde som hral kráľa. A ešte detektívku a teraz sa podarilo jednému dramaturgovi z Novy ukecať ma, aby som napísal pokračovanie Zlatej mreže. Ide o zábavný televízny program.
S politickými vtipmi?
- Teraz sa pohybujú skôr v oblasti alkoholu, nevery a podobne. Ja som robil jeden diel o železnici a železničiaroch. Dramaturg mi kázal prísť do Litoměřického divadla. Ja túto divadelnú sálu dôverne poznám. Staručké divadielko, zrekonštruované s úžasnou komornou atmosférou. Ukecali ma len kvôli tomuto.
Ale chyba, prišiel som na termín nakrúcania a tam nikto. Pani vrátnička mi oznámila: "Pán Postránecký, tu sa nič takého netočí." Vyrábalo sa v kultúrnom dome. Ten má však kapacitu tisíc ľudí. Nuž, ja som mal celé vystúpenie postavené na komorný priestor. Nedalo sa už inak, musel som do jamy levovej. Na obranu oného dramaturga musím povedať, že ten šiel najprv do toho malinkého divadla tiež.
Súvisela vaša kariéra voľáko s vlakmi?
- Bývali sme priamo pri železnici, takže som sa učil počítať na vagónoch. Navyše bol brat kuričom na parnej lokomotíve a bratanec bol vodičom ťažkotonážnych vlakov. Ale železničiara som si nikdy nezahral.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
