tézou, že zajtrajší zjazd Strany demokratickej ľavice bude prelomový a historický, sranda to nie je ani spolovice. Na Deň boja za slobodu a demokraciu čaká našu milú postkomunistickú stranu nefalšovaný deň boja o vlastnú existenciu.
SDĽ sa nachádza v prekérnom položení. Beztvarou, bezzásadovou a vierolomnou koaličnou politikou prišla o "bezpečné" preferencie, ktoré sa už dlhodobo fixujú na smrteľnej kóte 5 percent. Fatálnym pustením žilou bol odchod Róberta Fica, čím sa kaskádovitý pád začal, keďže do Smeru odplávala asi tretina volebných percent. Ďalšiu ranu dodali klientelistické aféry, predovšetkým okolo Devín Banky a Košovana. Zvyšok zhltla mátožná politika, striedajúca silácke gestá (rekonštrukcia vlády) s lavírovaním medzi Dzurindom a opozíciou (reforma verejnej správy, teraz vysokoškolský zákon). A tiež aj objektívne príčiny - napr. Schmögnerová na čele najnepopulárnejšieho rezortu.
Na minuloročnom zjazde v Košiciach, v urputnom a špinavom zápase podľahlo tzv. reformné krídlo Petra Weissa tzv. boľševikom Jozefa Migaša. Už vtedy sa boj niesol v znamení existenčného ohrozenia. Úradujúci predseda ale o svojej schopnosti "oživotvorenia" strany presvedčil jasnú väčšinu delegátov. Prišiel však len ďalší zosuv - v jednu jarnú chvíľu sa SDĽ ocitla vo všetkých štyroch relevantných prieskumoch v priemere percento pod hladinou ponoru. Porazení Peter Weiss a Milan Ftáčnik takto ani nepotrebovali veľa úkladov, aby vyvolali ďalší zjazd: "Dozrel čas na hlbokú sebareflexiu a vytvorenie novej dohody v SDĽ", zatrúbil v júni Weiss.
Obaja úhlavní kandidáti, Weiss i Pavel Koncoš, si ale "sebareflexiu i novú dohodu" predstavujú diametrálne odlišne. Weiss je síce tiež plný komunistických stereotypov, ale navonok európskeho strihu, jasne si vedomý mantinelov, v ktorých je civilizovaná ľavica nútená pôsobiť. Je akýmsi antipódom Dzurindu stojaceho vpravo; teda kompromis s centristami či aj pravicou je pre Weissa prvoradý, dôležitejší ako nejaká ideológia, či samotný obsah dohôd. Weiss je presvedčený, že s Mečiarom sa vládnuť nedá, keďže ho neuznáva zahraničie a okrem toho rozdrví vo svojom zovretí každého. Pravicu síce neznáša tiež, ale so sebazaprením si s ňou dokáže život predstaviť.
Koncoš je naopak vzorový prípad starorežimného nostalgika; jeho názory (dalo by sa do bludu citovať) sú rýdzo komunistické, popri ňom je údajný "boľševik" Migaš čistý pragmatik. V súčasnej koalícii sa Koncoš cíti byť dosadený omylom, vníma ju ako veľmi veľké zlo, pravdepodobne väčšie ako Mečiar, iba sa to ešte bojí povedať. Okrem krajne socialistického vierovyznania je aj modelovou ukážkou politika korporativistického, pre ktorého je ministerská funkcia i vlastná strana iba nástrojom na presadzovanie záujmov "svojej" vplyvovej skupiny - konkrétne poľnohospodárov. Resp. oveľa presnejšie - kolektívne hospodáriacich družstevníkov, odkiaľ sám vzišiel.
Surová realita je taká, že zajtra môže vyhrať iba jeden zo sokov. A s ním iba jeho koncepcia. Obaja už deklarovali, že v prípade neúspechu si nevedia predstaviť svoje pôsobenie vo vedení napr. ako podpredsedu. Ak uspeje Koncoš, vyhladzovacím systémom sa pôjde i pri voľbe ďalších funkcionárov a Republikovej rady. Pokiaľ Migašovo víťazstvo vlani stranícku opozíciu (načas) marginalizovalo, Koncošov triumf "weissovcov" zrejme úplne vymetie. Či až mimo SDĽ, to dnes nevedia ani oni. Mimo voliteľných miest na kandidátke do volieb 2002 však celkom isto.
Weiss proti favoritovi veľkú šancu nemá. Keby sa mu aj zázrak podaril, tak iba za cenu takých kompromisov, čo by značne znehodnotili jeho "európsku" víziu SDĽ. Toto sa vzťahuje aj na ďalšiu veľmi nepravdepodobnú možnosť, že by sa "reformistom" podarilo pretlačiť ako kompromis Ftáčnika. Z hľadiska perspektív na prežitie sú všetky varianty lepšie ako bol Migaš. Voľba Koncoša však citeľne pohne politickou scénou - ohrozené môže byť ešte aj pokojné dožitie koalície. Najmä ale, vo povetrí sa ocitnú doterajšie scenáre povolebného usporiadania, keďže Koncoš skôr-neskôr naisto vylúči ďalšie spolky s diablom - teda "pravicou"...
Dvanásť rokov po Novembri 1989 sa teda v zápase o predsedu DEMOKRATICKEJ ĽAVICE stretnú exvýskumník ústavu marxizmu-leninizmu s expredsedom JRD československo-sovietskeho priateľstva. Deň boja za slobodu a demokraciu azda pôvabnejšiu (slovenskejšiu?) pointu mať ani nemôže.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
