Pátračka

A máme tu zimu. Podľa niekoho prišla prirýchlo, podľa iného jej to trvalo dlho, ale najdôležitejšie je, že predsa len prišla a je tu. Kým som chodila

na základnú školu, prvý ranný mráz, ktorý urobil z mlák zrkadlá, bol pre mňa poslom Vianoc, snehu, narodenín, lyžovačky a všetkého možného čo som mala a stále mám rada. Každý rok sa rovnako teším na nádielku snehu, na moje staručké zodraté lyže, na Tatry a samozrejme na sviatky. Ani tentokrát to nebude inak. Už si začínam lámať hlavu nad vianočnými prekvapeniami, píšem si zoznam priateľov, na ktorých nesmiem zabudnúť, chystám si text do vianočných a novoročných prianí, túlam sa centrom a prezerám si obchody s nádejou, že nájdem inšpiráciu a každučké ráno ako malé zvedavé decko pribehnem k oknu skontrolovať, či už náhodou nesnežilo. To bolo kedysi to úplne prvé, čo som po prebudení robievala. Neviem či mám zimu rada preto, že som sa narodila v decembri, alebo preto, že keď som bola malá, rodičia ma často brávali kvôli citlivým prieduškám práve v zime niekam mimo mesta, najčastejšie do Tatier. Naučili ma lyžovať a tak som sa už v lete tešila na zimnú lyžovačku. A možno to mám v sebe hlboko zakorenené ako lásku k prírode. Zima ma vždy fascinuje, hoci nemôžem tvrdiť, že ostatné ročné obdobia nemám rada. Ale predstava nejakého horského hotelíka, útulného, drevom vykladaného s krbom uprostred miestnosti pred ktorým leží velikánska biela kožušina, na ktorej tancuje tieň plameňov tancujúcich svoj obradný tanec, vôňa horúceho kakaa, príjemná hudba teplé papučky na nohách, no uznajte. Viete si predstaviť niečo príjemnejšie? Niekedy mávam pocit, že keď o niečom budem veľmi snívať, že sa mi to napokon splní. Ešte nikdy som v takomto hotelíku na úpätí kopcov nebola, no už neraz sa mi o niečom podobnom snívalo. Už pred pár rokmi som napísala poviedku, ktorej dej sa odohrával na Silvestra, ktorého trávila patria mladých ľudí práve v takomto prostredí. Aj teraz keď zavriem oči, počujem zavíjať vetrisko za okenicami a tichučké praskanie ohňa. Skúste takto snívať aj vy. Možno nikdy počas svojho života neuvidíte tie miesta o ktorých snívate, ale budete tam. Len stačí trocha chcieť. A možno mám len ja takú bujnú fantáziu a živú predstavivosť. Ale som pre to rada. A rád možno bude aj niekto iný. Dôvod radovať sa bude mať ten, kto správne odpovedal na otázku z minulého kola, kedy som sa pýtala na názov bájneho svetadielu, ktorý pred mnohými tisíckami rokov zmizol pod hladinou oceánu. Existujú dohady, že sa stratil niekde v Atlantiku. Ak sa o ňom chcete dozvedieť viac, na pomoc vám prichádza najnovší animovaný film Walta Disneyho Atlantis Lost Empire, alebo Atlantída Stratená ríša. Ak ste podľa mojich indícií rozpoznali tento svetadiel, tak ste urobili prvý krok k výhre. Hoci mi je to veľmi ľúto, nestačí len poznať odpoveď, ale je nutné mi ju čo najrýchlešie doručiť do mailovej schránky na adresu CURLYGIRL0007YAHOO.COM (malé písmenká). Už ale nebudem chodiť okolo horúcej kaše a prezradím meno výhercu. Stal sa ním Attila Farkaš z Košíc. Odpovedala cela rodina, ale jeho mail prišiel ako prvý. Gratulujem. Čo tak nevzdávať sa a skúsiť šťastie znova? Trocha vám to sťažím, ale nepredpokladám, že by vám to mohlo robiť vážnejšie problémy. Tak najskôr sa pýtam na meno známej herečky, ktorá si zahrala vo filme Moulin Rouge postavu s menom Satine a pripíšte ešte aspoň jeden filmový titul, kde sme ju mohli zhliadnuť. Pomôžem len tým, že často sa pred kamerami objavovala po boku teraz už svojho bývalého manžela. Hawk. Viac už neprezradím. Teda skúšajte a hlavne čím rýchlejšie.