demokratických voľbách opätovne potvrdili v pôvodných funkciách. Od 17. novembra 1989 dodnes trvajú akademické debaty na tému, či by nám nebolo lepšie, keby…? Niektorým možno áno, iným zase nie. Ale pri spomienkach na predchádzajúci režim je potrebné vybaviť si aj príbehy ako je tento, ktorý nám sprostredkoval Zolo Kukula, dnes predseda Okresnej organizácie Zväzu protikomunistického odboja v Poprade, aby debaty o budúcnosti nestáli len na slovíčku keby.
Spomienka patrí Popradčanovi Antonovi Mačugovi, ktorého meno je od roku 1996 umiestnené na mramorovej tabuli pamätníka popravených a umučených v rokoch 1949-89 na ružinovskom cintoríne v Bratislave. Keď sa skončila II. svetová vojna, Tonko skončil kežmarské gymnázium a začal študovať na Univerzite J. A. Komenského v Bratislave filozofiu v kombinácii s francúzštinou.
Bol dobrý študent a tak sa dostal na študijný pobyt do Paríža. Vtedy sa mu však na päty zavesili pracovníci vtedajšej ŠtB. Tí ho začali predvolávať na výsluchy ku "Dvom levom". V lete 1949 sa po jednom z nich nervovo zrútil, čo mu umožnilo hospitalizáciu na psychiatrickej klinike. Lekári označili jeho paranoidnú schyzofréniu za nevyliečiteľnú. Napriek tomu bol v decembri toho istého roku prevezený do vyšetrovacej väzby, odkiaľ ho vďaka početným intervenciám prepustili na slobodu až po bezmála dvoch mesiacoch. Nasledovala liečba v pezinskom ústave a návrat do Popradu. Anton nastúpil do národného podniku Tatranské píly, kde pracoval ako robotník.
Počas jednej z prechádzok po meste ho miestni "eštébáci" naložili do tudora a dopravili do povestnej Bartolomejskej ulice v Prahe. Jeden z dôstojníkov, ktorí ho dostali na starosť tvrdil: "Zaistili sme ho preto, lebo istých veciach vie a chceme si to overiť. Sám sa nedopustil žiadnych protizákonností. Po dvoch týždňoch bude prepustený." Lenže nebol. Intervencie na jeho záchranu putovali až na stôl vtedajšieho prezidenta Klementa Gottwalda. Antonov otec sa však pri osobnej návšteve jeho kancelárie dozvedel, že o syna sa v base stará tím vynikajúcich lekárov.
Zrejme sa však nestarali dostatočne, pretože po jeho prevoze do nemocnice na Bulovke sa mu už nedalo pomôcť. O dva týždne na to zomrel. Pitevný nález potvrdil tuberkulózu, poruchy činnosti pečene, chronický zápal ľadvín, uzávery stehenných žíl, či hnisavú bronchitídu. Otázka, aké svedectvo chceli vyšetrovatelia vydolovať od psychicky chorého a aj fyzicky úplne zdevastovaného človeka, zostáva tajomstvom dodnes.
Aj o takýchto ľuďoch je spomienka na 17. november, ktorej dvanástu reprízu sme si pripomenuli cez víkend.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
