ruských kaťuší a v obci pri Uhu sa ešte stále ponevierali nemeckí vojaci. Od susedných Baján bolo počuť čoraz silnejšiu kanonádu. Čoraz častejšie obyvatelia Vysokej nad Uhom schádzali do pivníc, ktoré slúžili ako úkryty. Neboli v každom dvore, ale v Kolesárovom dvore pivnica bola. Mali ich iba niektorí gazdovia, ale tí s radosťou prichýlili svojich susedov a príbuzných. V ten deň, 22. novembra 1944, ktorý bol zasvätený svätej Cecílii, bolo dunenie z východu intenzívnejšie ako obvykle. Nemci dedinu opúšťali a užskovysočania čakali na príchod Červenej armády.
Náhoda alebo predtucha?
Anička Kolesárová, šestnásťročná dievčina s tmavými vlasmi a krásnym vrkočom sa toho dňa obliekla tak, ako staršie ženy. "Akoby tušila, že sa blíži čas jej ženstva, dospelosti, alebo ktovie čoho. Tie tmavé šaty akoby naplnili zlú predtuchu," hovorí Mária Podhorinová, 83-ročná suseda Aničky Kolesárovej z Vysokej nad Uhom. Anička bola na takéto šaty zvyknutá, pretože jej matka umrela, keď mala desať rokov a odvtedy sa starala od otca a brata sama a lopotila od rána do večera. "V ten deň sa do tmavých šiat obliekala vraj preto, aby nebola príliš ľuďom na očiach jej mladosť," spomína Mária Podhorinová. Možno práve to jej bolo osudné. Dnes sa už skutočnú pravdu nikto nedozvie. V ten deň sa ukryla spolu so svojim otcom, bratom a susedmi do úkrytu a čakala, čo bude. Chýlilo sa už k večeru, keď Aničkin otec začul, ako niekto chodí po "príklece", prostrednej izbe v rovnom gazdovskom dome. Nevedel, či to boli ešte Nemci alebo už Rusi. Vyšiel vonku a zbadal ruského vojaka. Ten za nim vošiel do úkrytu a ako prvá mu padla do oka Anička. Povedal jej po rusky, aby s ním vyšla von. Ona sa síce zdráhala, ale otec ju upokojil. "Možno, že si chce len niečo zajesť, alebo napiť sa. Choď a nalej mu mlieka," upokojil Aničku otec. Osud však chcel ináč. Ruský vojak chcel ju samu, chcel, aby mu bola po vôli. Ona však rázne odmietla. To jej bolo osudné. Keď ju nepresvedčili ani vyhrážky, povedal jej, že keď mu nebude po vôli, tak ju zastrelí. Ani to nezmenilo nič na jej pevnom rozhodnutí. Odmietla ho. "Tak ťa zastrelím, choď sa rozlúčiť s otcom a bratom!", povedal je vojak. Anička uposlúchla. Zišla dole do pivnice a pobozkala otca a brata. Krátko potom, čo vyšla z pivnice, sa ozvali dva výstrely... "Na druhý deň ráno k nám prišiel Aničkin otec a oznámil nám smutnú zvesť. Hovoril, že Aničku zastrelil Rus. Môj manžel Michal išiel k ním, bývali sme len o dva domy ďalej od Kolesárovcov. Videl, že Anička bola strelená do pravej strany tváre, tesne pri ústach. Druhú smrtiacu ranu nevidel," hovorí Mária Podhorinová. "Apočko, zbohom, Ježiš, Mária, Jozef!," boli podľa svedkov, posledné slová Aničky Kolesárovej, ktoré skríkla v znamení očakávanej hrôzy. Podľa svedkov, po výstrele ruský vojak náhlivo z miesta činu ušiel. Potom chlapi zbili rakvu z dosák, ktoré strhli zo stodoly a mŕtvu Aničku podľa "valalského" zvyku "vystreli". Potom ju pochovali na miestnom cintoríne. Bez kňaza, do plytkého hrobu, len za účasti blízkej rodiny. Užskopavlovský farár nemohol prísť na poslednú rozlúčku s mŕtvou, pretože medzi Pavlovcami nad Uhom a Vysokou nad Uhom prebiehali prudké boje medzi nemeckou armádou a Červenou armádou. Potom sa dlhé roky nedialo nič.
Kvety žalosti či radosti?
Upútala až zaujímavá epizóda, ktorá sa stala o štrnásť rokov neskôr. "Keď zomrel Aničkin otec, hrobári mu vykopali hrob vedľa manželky a Aničky. Odkryli pritom aj jej hrob tak, že bolo vidno drevenú rakvu. Svedkovia, ktorí boli na pohrebe tvrdili, že na tej časti rakvy, kde bola Aničkina hlava, vyrástli cez noc drobné kvietky bielej, modrej a žltej farby. Ja som tiež bola na pohrebe, ale bola som príliš ďaleko od hrobu, aby som toto mohla potvrdiť," hovorí Mária Podhorinová. Svedkom tohto javu však bola dcéra Aničkinho brata.
Dnes žije v obci pri Uhu len zopár pamätníkov udalostí spred päťdesiatich siedmich rokov. Možno by boli zabudnuté celkom, nebyť odvahy farára Potockého (Patakyho), ktorý tieto udalosti zaznamenal a ukryl tak, že sa k nemu nedostali agenti vtedajšej Štátnej bezpečnosti. Dobové fakty o tragickom dni sa nachádzajú aj v kronike, ktorú viedol užskopavlovský farár Anton Lukáč.
Otváranie trinástej komnaty
Výrazný posun v prípade Aničky Kolesárovej nastal 24: septembra 1957. Vtedy po prvýkrát prehovorili svedkovia pod prísahou. Bol to Michal Kolesár, Ladislav Pyšný, Anna Hrušková a Mária Kontrová. Ich výpovede zaznamenal farár Michal Potocký. Tieto slová sa stali dôkazom udalostí z predposledného roka druhej svetovej vojny. To, že sa prípad Anny Kolesárovej dostal na svetlo, spôsobil November 1989. Stal sa srdečnou záležitosťou Pavla Hudáka, Adriany Rokytovej a ďalších nadšencov z Univerzitného pastoračného centra v Košiciach. Spontánne sa k nim pridali obyvatelia obce a Jána Hrešan, starosta Vysokej nad Uhom. Ich pričinením sa prípad Aničky Kolesárovej stal mementom o sile ducha človeka, ktorý má základ v zbožnosti.
Namiesto epilógu
Len niekoľko metrov od bočnej bránky užskovysockého cintorína je hrob Aničky Kolesárovej a jej rodiny. Náhrobnú dosku dal urobiť Jozef Varga z Vysokej nad Uhom. Je to dôstojný pamätník dievčine, ktorá na obranu cti neváhala položiť svoj mladý život. Zomierala volajúc na Ježiša, Máriu a Jozefa. Jej osud je výrečným mementom hrôz vojny, ktorej obeťami sa často stávajú nevinní.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
