hocijakého žiaka základnej školy, či pozná toto meno, odpoveďou by bolo zrejme 'aha, to je ten z tribúny s tou čiapkou'. Veru tak, z bývalého disidenta a kuriča sa takpovediac cez noc udiala neobyčajná premena na verejne veľmi známeho človeka. Vtedajšiemu hercovi Milanovi Kňažkovi pomáhal na novembrových námestiach s vytváraním koridorov a aj jeho zásluhou sa do východnejšej časti bývalej federácie mohla po 40 rokoch vlády KSČ nasťahovať sloboda. Ako však tento tribún "nežnej" s veľkou nostalgiou konštatuje, hoci všetci ľudia spolu s ním bojovali na chladných námestiach aj za demokraciu, tá sa na Slovensku ani po 12 rokoch neudomácnila.
"Príbeh, ktorý sa tu už 12 rokov odohráva nie je o nepodarenej revolúcii, či kontrarevolúcii... Rok 1989 nám vytvoril podmienky na uskutočnenie reforiem v tejto krajine. Tie sa však doteraz neskončili, z čoho som dosť sklamaný. Dodnes tu panuje fáza, ktorú môžeme pokojne nazvať postkomunizmus. Nielen predchádzajúce Mečiarove vlády, ale žiaľ ani súčasná koalícia neukončila toto obdobie a nepriniesla Slovensku aj štandartizáciu pomerov," myslí si J. Budaj, ktorý je ako koaličný politik za svoje kritické postoje k súčasnej garnitúre z jej vnútra ako aj od premiéra Dzurindu značne kritizovaný.
Súčasný šéf Liberálno-demokratickej únie vie minimálne o troch dôvodoch, prečo zahraničie musí na Slovensko pozerať ako na postkomunistickú, a preto ešte nie celkom demokratickú krajinu. "Nedôsledné a polovičaté reformy priniesli našim občanom len uťahovanie opaskov, pričom ich pozitívne prínosy sa roztratia pri zlých hospodárskych rozhodnutiach . Typickým príkladom pre súčasnú vládu bolo nezvládnutie vývoja v Devín banke... Nedostatočne sme sa vyrovnali s minulosťou, a preto nám ešte chvíľu potrvá, než sa na Slovensku začnú uplatňovať eticko-kultúrne princípy známe v európskej politike. Tretím z dôvodov pre nespokojnosť je ten, že naša cesta ku slobode viedla cez fázu prehnanej straníckosti. Na námestiach v 1989 totiž ľudia naivne očakávali, že nasledujúce vlády budú stáť na ich strane a obhajovať aj ich záujmy..."
Nielen spomínané jeho výhrady sú koreňom toho, prečo Slovensko nenapreduje rýchlejšie, prečo nám EÚ adresuje upozornenia na obrovskú korupciu a prečo sa počet štátnych úradníkov neznižuje, ale naopak zvyšuje. Preto keby mal J. Budaj oznámkovať tucet porevolučných rokov, jeho hodnotenie by nadchlo iba študenta, ktorý opakuje ročník. "Bolo by to horšie ako trojka... Nemôžeme si predtým zakrývať oči, dokazujú to aj prieskumy občanov, ktorí trpia dezilúziou a sklamaním z toho, čo sa tu za 12 rokov urobilo."
Svoju priamu súčasť na nežnej revolúcii však ani z odstupom času neľutuje, že z kotolne vyšiel na námestie, hoci... "Slovenské politické elity boli na slobodu menej pripravení ako naši občania. Tí pri každej krízovej situácii prišli pomôcť a naposledy v roku pri voľbách v roku 1998 dokázali, že nie oni sú problémom Slovenska. Tou je totiž nezrelá politická scéna a strany, ktoré neslúžia občanom, ale napríklad niektorým svojim členom..."
Aj keď si ho z novembrových a decembrových dní 1989 pamätáme predovšetkým z dobre fungujúcej spolupráce s Milanom Kňažkom, momentálne ich vzájomné vzťahy o poznanie ochladli. "Naďalej sú korektné a takisto spolupracujeme pri veciach, kde dokážeme zjednotiť náš názor. S Milanom preberáme vyslovene pracovné záležitosti, keďže ako predseda výboru NR SR pre kultúru a médiá kontrolujem práve činnosť ministra kultúry. No a je bežné, že občas sa pri týchto diskusiách nezhodneme. Žiaľ už po druhýkrát je M. Kňažko v inej politickej strane (SDKÚ) než ja. Podľa mňa liberálna politika by si zaslúžila lojalitu nielen jeho, ale aj ďalších kolegov."
Ako sme už spomínali, v nečase, ktorý pred 12 rokmi na námestiach panoval, si veľkú obľubu medzi pospolitým ľudom získala jeho tmavá vlnená čiapka s bielo-čiernym vzorkou tzv. budajka. Čo je teraz s ňou? "Práve máme také chladné obdobie, keď nielen ja, ale aj ďalší spoluobčania dokážu oceniť výhody takejto čiapky... (smiech) Táto čiapka bola vždy čiapkou jednoduchých ľudí, ktorí musia pracovať v zime, bola čiapkou ulice, je aj symbolom tejto ulice, ktorá si v zimných mesiacoch vystála svoju slobodu. Bola ochotná riskovať svoju kožu na námestiach, kde sa mítingy nemuseli vždy skončiť potleskom a hymnou, ale mohli dopadnúť krviprelievaním alebo zatýkaním. Preto vždy pri pohľade na tento bežný kus odevu pociťujem rešpekt...
J. Budaj nemá svoju budajku uskladnenú na žiadnom špeciálnom mieste. Na jar si ju spolu s ďalšími zimnými vecami odloží na povalu, odkiaľ si ju na jeseň potom vezme späť. Okrem tej klasickej si do zbierky zaobstaral aj jej sestru s v červeno-čiernom vyhotovení. Originál je však len jeden... "Samozrejme, že čiapku už odo mňa chceli mnohí ľudia odkúpiť. V žiadnom prípade by som ju ale nikomu nepredal...," dodáva J. Budaj.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
