využili na pár otázok.
Ste mladý človek, čerstvý štyridsiatnik, napriek tomu ste mali šťastie na spoluprácu s významnými ľuďmi Václavom Neumannom a Zdeňkom Košlerom. Čím vás poznačili?
"Som rád, že som na posledný okamih zažil vrcholnú prácu týchto dvoch dirigentov. Dá sa povedať, že som bol posledným študentom Václava Neumanna pred jeho smrťou a jediným asistentom šéfa opery Národného divadla Zdeňka Košlera. Pre mňa to bola fantastická kombinácia - vidieť spojenie týchto dvoch osobností, pretože často sme sa nad rovnakými partitúrami zišli ako s Neumannom, tak s Košlerom. Obidvaja boli vynikajúci, obidvaja boli úplne iní, takže tá kombinácia mi do života priniesla skutočne veľa."
Začínali ste ako hráč na flautu. Ako to, že ste sa rozhodli pre dirigovanie? Nestačilo vám to?
"Pochádzam z hudobníckej rodiny. Otecko je sólofagotistom v Národnom divadle, preto som celé detstvo a mladosť strávil v divadle. Mamička je klaviristkou, sestra flautistkou, švagor koncertným majstrom viol v Štátnej opere v Prahe. Takže moje zameranie bolo od malička dané. Flauty som sa nevzdal preto, že som začal dirigovať, ale postupne. Tak, ako narastala práca dirigentská, tak som musel odstavovať flautu, až vymizla celkom. Skúšky na akadémiu som skladal na obidva odbory, na flautu aj dirigovanie. Bol som úspešný v obidvoch odboroch. Keďže vysokoškolský zákon neumožňuje študovať odrazu dva odbory v jednom ročníku, dostal som na výber. Začal som študovať dirigovanie a v treťom ročníku som si k tomu pribral flautu, takže mám dva diplomy. Dlho po ukončení školy som koncertne vystupoval ako aktívny flautista. Posledné výrazné turné bolo v roku 1994 v USA so Sukovým komorným orchestrom, kde som zaskakoval za chorého Josefa Suka. Sedemnásťkrát som dirigoval a hral ako sólista."
Na jednej strane hráč, na druhej dirigent. Čo ak si sadnete na stoličku a máte hrať s kolegami, ktorým predtým dirigujete? Nedostávate sa do nejakých rozporov?
"Prípad sólistu a dirigenta nie je v posledných rokoch ojedinelý. Napríklad súčasný šéfdirigent Českej filharmónie Vladimír Aškenázy je vynikajúci klavirista, s orchestrom hrá veľmi často. V Maďarsku je klavirista a dirigent Zoltán Kocsics. Ale je pravda, že čo sa týka spojenia dychového nástroja a dirigovania som myslím ojedinelý prípad. A rozpory? Dirigoval som abonentný koncert v Štátnej filharmónii Brno. Hrala sa Frankova symfónia - to je 14 prvých huslí a potom Mozartov dvojkoncert pre flautu a harfu v tom som hral sólo. Mozart sa hral v malom obsadení, len 4 prvé husle, takže 80 percent orchestra odchádzalo. Pýtal som sa: kam odchádzate priatelia? A oni na to - no do sály, pán dirigent. Hráte, tak si vás ideme vypočuť. To je pocit, ktorý nie je úplne najšťastnejší, ale pre mňa je to určitá motivácia, vzpruha pre výkon a ja som to mal rád."
Pochádzate z hudobníckej rodiny, nebol predpoklad, že by ste pokukovali aj po niečom inom?
"Mojím veľkým koníčkom bolo v mladosti lyžovanie. Dokonca som pretekal za mladších žiakov Rokytnice, ale musel som to nechať práve kvôli klavíru a flaute, kvôli zápästiam, zubom, možným úrazom... Ale hudba úplne jasne zvíťazila."
Veľa významných ľudí zo sféry prírodných vied sa venuje hudbe. Akoby si vyvažovali presné pravidlá a výpočty duchovným rozmerom hudby. Ako je to u hudobníka? Potrebujete si aj vy vyvážiť obrovské duchovné napätie niečím ´zemitým´? Napríklad okopávaním hriadok alebo rúbaním dreva?
"To ste trafili klinec po hlavičke. Mojím veľkým koníčkom je dom. Mám pomerne pekný dom v Prahe nad Bertramkou s krásnou členitou pestovanou záhradou, ktorá si vyžaduje veľa starostlivosti. Toto je moje vyžitie. No a v zime športy, ktoré človek musí robiť kvôli celkovej fyzickej kondícii. Keď mám ročne sto koncertov, tak je to záťaž, ktorú človek musí niečím kompenzovať."
Fyzická záťaž pri koncertoch je veľmi veľká. Hovorí sa, že dirigent schudne aj niekoľko kilogramov. Je to aj vaša skúsenosť? Vážite sa po koncerte, alebo to cítite na nohaviciach?
"V poslednom čase už nie, ale raz som ten pokus urobil. Po mojom prvom predstavení v Opere Národného divadla, keď sa o mne písalo, že som bol najmladším dirigentom v histórii ND. Ako 23-ročný som dirigoval Debussyho Pélea a Melisandru, zaskakoval som za chorého pána profesora Jílka. Vtedy bol ten úbytok sedem kilogramov. Ale to sú len kalórie, voda, ktorú človek vypotí a potom to dobehne."
Čo je pred vami? Čaká vás do konca roka oddych, alebo naopak, poriadna zaberačka?
"So žilinským Komorným orchestrom vystúpime 12. novembra na bratislavskom festivale modernej hudby Melos Éthos. V závere roka ma čaká 10 až 12 koncertov s Janáčkovou filharmóniou na turné v Španielsku, ďalšie turné v Turecku. Predchádzal tomu košický koncert, pražské dirigovanie krásneho Lisztovho oratória Kristus pre kardinála Vlka na sviatok Všetkých svätých, premiéra Rómea a Júlie v Národnom divadle, takže tých premiér je skutočne veľa. Kalendár mám do konca roku veľmi nabitý. Týka sa 25 až 30 koncertov."
Zvládnuť toľko hudby, toľko nôt... Nemieša sa vám to niekedy v hlave? Nemáte pocit, že potrebujete pribrzdiť, oddýchnuť si?
"Ten pocit mám veľmi často. Môj kalendár je taký nabitý, že pred koncertom sa už učím veci na ten ďalší."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
