takéto cesty vybavovali, prežívali vždy nerváky a muky, či dostane každý doložku a víza. Vedúceho výpravy čakala pritom vždy ešte cesta do Prahy alebo neskôr do Bratislavy, kde popri poučení dostal veľký dotazník, kde mnohými odpoveďami na otázky musel hodnotiť oveľa viac pobyt v zahraničí, ako prípadný športový úspech zájazdu.
Nad tým všetkým služobne najstarší žijúci košický basketbalový funkcionár Otto Povolný, ktorý budoval spolu s Pavlom Andreánskym slávu VSS pod prvoligovými košmi, iba mávne rukou, hoci pri podobných akciách sa práve on zapotil neúrekom. "Stalo sa, že na niektoré cesty chodili s nami viacerí zamestnanci z kľúčových postov vo VSS, pretože to bola jediná odmena pre nich za pomoc, bez ktorej by sme nemohli hrať ligu, ani vycestovať do cudziny. Keďže polícia mala oči na všetkom, ako vedúceho výpravy ma zavolali, aby som týchto ľudí sledoval a po návrate im poskytol informácie, s kým a kde sa stretávali a pod. Ja som sa iba pousmial, pretože mojou úlohou bolo venovať sa družstvu a nie sliediť po iných." Práve v súvislosti s jednou cestou mal na colnici v Bergu veľké nepríjemnosti. "Išli sme do Rakúska. V tých časoch nebolo jednoduché dostať sa k tvrdej mene a mať ju pri sebe bez oficiálneho povolenia, to bol jeden z najväčších priestupkov. Tesne pred nami prešli slovanistky pasovou a colnou kontrolou bez problémov, lebo mali vždy na hranici nejakého spriazneného anjela strážneho, ktorý koketoval s Tehelným poľom. Nás však v ten deň poriadne vyzvŕtali, dievčatá museli doslova robiť striptíz, a bolo zlé. U každej našli nejaké valuty, a hoci išlo zväčša o sumy 25 či 35 dolárov, prípadne nejaké marky, oheň bol na streche. Spísali s nami zápisnicu a pochopiteľne najviac som si to mal odskákať ja. V neľahkej situácii ma zachránil Imrich Skalina, ktorý bol najväčším ochrancom košického športu." V porovnaní so súčasnosťou nemali basketbaloví funkcionári zďaleka toľko finančných prostriedkov, ako dnes, ale dokázali robiť veľké veci. Veď mnohí starší fanúšikovia si povzdychnú na časy, keď v lige miešali karty muži aj ženy VSS. "A to bola nie hocijaká súťaž. Československá, ktorá mala veľký punc aj v zahraničí, lebo naše družstvá hrali v európskych pohároch poprednú úlohu. Aj keď peňazí nebolo veľa, našli sme vždy nejaké chodníčky, pravda, museli sme však riskovať, išli sme vlastne kožou na trh. Chceli sme mať dobrý basketbal, preto sme robili všetko pre to, aby sme hráčkam zabezpečili aspoň poloprofesionálne podmienky. Veď sestry Vrbkové, Mazalová, Rajniaková a ďalšie neprišli do Košíc pre modré oči, každá z nich popri dobrom zamestnaní dostala za prestup sto či stopäťdesiat tisíc korún. Nie hneď na ruku, ale mali sme vysoko čestné dohody, takže splátkový kalendár bol pre nás zákonom, ale na druhej strane sme aj my mohli žiadať od dievčat primeraný výkon za poskytnutú odmenu. Ani so samotným zamestnaním neboli špásy. Jedna dostávala plat z Bardejova, druhá z Moldavy, ďalšie z Košíc atď., kde ľudia, ktorí takéto výhody poskytovali, neraz tŕpli, čo je ďalším dôkazom, aké cestičky sme museli hľadať, aby sme pomohli basketbalu. Napriek tomu však musím priznať, že na účinkovanie pod strechou VSS si nemôžeme ťažkať, lebo strojári nám v rámci vtedajších možnosti vytvárali dobré podmienky." Reč sa zvrtla aj na Evu Vrbkovú, ktorú Slovan do konkurenčných VSS nechcel uvoľniť. A keď sa stala strojárkou, vznikla z toho funkcionárska i mediálna vojna. "Slovan ju k nám naozaj nechcel uvoľniť, pretože by posilnil konkurenta. Nemal však námietky proti jej návratu do Kyjova, kde s basketbalom začínala. Túto skutočnosť sme aj využili a po návrate do materského oddielu ohlásila prestup k nám. Výdatne nám pomohol tréner Martykán žiaľ, už nie je tiež medzi nami ktorý bol potom u nás trénerom žien. Neskôr ho vystriedal Jozef Hodál, ktorý najviac brojil proti príchodu Evy Vrbkovej do Košíc. Jožo bol dobrý tréner. Mal však jedinú chybu, že si nevedel rady s Rajniakovou, ktorá na ihrisku dosiahla vždy svoje." Ak už bola reč o korunkách, prezradil, že koncom päťdesiatych rokov dávali hráčom za vyhraný zápas stovku. "Nejakým spôsobom sa to dozvedela aj polícia a už sme boli na výsluchu. Zaujímalo ich odkiaľ máme nelegálne peniaze, jednoducho neboli to príjemné veci, a tak keď sme od nejakých podnikov dostali bočnou cestou nejaké korunky, o tzv. čiernom fonde mohli vedieť maximálne traja ľudia. My sme chlapcom sa chceli aspoň trochu odvďačiť, lebo sme mali
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
