Spočiatku ho i moderoval, na väčšine ročníkov účinkoval a študentom z Pedagogickej fakulty v Prešove pomáhal s organizačnými záležitosťami. O Lipovi je známe, že je veľkým propagátorom džezu na Slovensku. Preto sa náš rozhovor týkal najmä Petra Lipu v úlohe ako na neúnavného organizátora.

Festival Jazz Prešov oslavuje desaťročné jubileum. Stáli ste pri jeho zrode ako akýsi konzultant. Na javisku ste vyhlásili, že sentiment je zbytočný, život ide ďalej, no predsa len sa skúste rozpomenúť na ten prvý ročník, kedy sa mladí chalani z fakulty rozhodli organizovať toto podujatie a oslovili vás...

- Všetko závisí na ľuďoch. Moja skúsenosť z tejto muziky je taká, že pokiaľ sa niekde nájde aspoň jeden fanatik, tak je šanca, že to začne fungovať. Ten jeden človek totiž dokáže okolo seba vytvoriť okruh ľudí - druhého, tretieho, piateho... Až sa vytvorí taký tím ľudí, ktorý to bude ďalej ťahať. Samozrejme niektorí časom odpadávajú, ale ten jeden ostáva a tradícia pokračuje. Zdá sa, že v Prešove to nadšenie vydržalo, i keď viem, že niektorí po škole skončili, ale našlo sa zdravé jadro, napríklad Peter Adamkovič a Martin Marinčák, ktorí to myslia vážne a okrem toho, že hrajú a učia ešte aj organizujú festival. A to je kľúč k úspechu. Ak to niekto robiť chce a má vážny, až fanatický záujem.

Boli ste tiež taký fanatik, keď ste začínali s Bratislavskými džezovými dňami?

- Áno. Bolo to presne tak. Začali sme vo vtedajšom vysokoškolskom klube, vo Véčku, robiť festival. Tiež nikto nevedel, čo bude, ale nás to zaujímalo. A dnes máme za sebou 27 ročníkov. Takže chce to len vydržať. Myslím, že na Slovensku je taká klíma, že sa hrá na viacerých miestach a je to veľmi sympatické. Dnes existujú festivaly v Košiciach, Martine, Trenčíne, Leviciach...

Ste považovaný za nestora džezového života na Slovensku. Mali ste aj nejakého predchodcu, keď ste s týmito aktivitami začínali alebo ste začali naozaj od piky?

- Tých organizačných aktivít veľa nebolo. Samozrejme, boli tu muzikanti, ktorí hrali tradičný i moderný džez, ale organizátorsky sa tu nikto veľmi nečinil, išlo skôr len o sporadické koncerty. Dá sa povedať, že sme s tým začali až my. Nechcem si to prisvojovať, leví podiel na rozbehu mal môj kamarát, náš basista Miloš Paška, ktorý po prvom ročníku zomrel. Až potom som sa k tomu pridružil ja.

Svojho času ste často hrávali v Prahe, možno ešte viac než v Bratislave a na Slovensku. Vaša kapela Blues Band Petra Lipu sa tiež ocitla na známom, takzvanom Trojanovom zozname zakázaných kapiel...

- Myslím, že tam bolo také niečo. Nás to ale našťastie veľmi nepostihlo, boli sme okrajová záležitosť, teda náš zákaz nebol taký atraktívny. Nepociťoval som ho. Čo som však osobne pociťoval bolo, že som nesmel nahrávať. Svoju prvú platňu som vydal, keď som mal štyridsať rokov.

Pred vašim debutom Neúprosné ráno v slovenskom vydavateľstve Opus vám dokonca vyšli nejaké nahrávky v Čechách.

- Áno. Najskôr to prerazilo tam, išlo to cez také ľudské cesty.

Ako vnímate dnešné šance pre mladé kapely? Spomínané bariéry odpadli, zas prichádzajú nové - väčšia konkurencia, väčšia mediálna dravosť...

- Tie problémy sú samozrejme neporovnateľné. Dnes je podstatne viac možností a každý je si sám strojcom svojho úspechu. Každý môže robiť všetko preto, aby bol úspešný alebo nerobiť nič. Vtedy sme mali jedno dovolené a iné zas nemali dovolené.

Máte ako dlhoročný organizátor nejaký osobný tip na dobú súčasnú mladú kapelu, hoci aj z nedžezovej scény?

- Myslím, že na Slovensku je množstvo kapiel, ktoré to niekam dotiahli a čo je sympatické, že sú z východu - z Prešova, z Košíc. Je to veľmi dobrý impulz pre všetkých ľudí, ktorí chcú hrať, že nemusia byť z centra, dá sa aj odtiaľto. Život je už ale taký, že všade vo svete keď sa narodí dobrý muzikant, tak ide vo Francúzsku do Paríža, v Anglicku do Londýna, lebo tam je najviac možností, najväčšie médiá a podobne.

Posledná otázka je tak trochu parafrázou tej prvej. Desiaty ročník festivalu Jazz Prešove je úspešný, sála vypredaná. Očakávate, že ten entuziazmus organizátorov vydrží aj po ďalšie roky?

- Áno, viem, že to vydrží. Určite. Už toto, čo sme mali možnosť vidieť, je dostatočná známka pre týchto ľudí. Desať rokov to ide, je to rozbehnuté a nevidím dôvod, prečo by s tým mali prestať. Sú to dospelí ľudia, ktorí vedia, čo chcú, vedia, čo robia, majú radi túto hudbu a určite budú pokračovať.