Na poslednú chvílu
Nikto nevie preco, ale robíme to všetci. Všetko nechávame na poslednú chvílu. Na moment, kedy sa do práce musíme pustit z celkom jednoduchého dôvodu. Už ju jednoducho nemôžeme dlhšie odkladat. Pritom vôbec nezáleží na tom, o aký druh práce ide. Je jedno, ci sa chystáme umyt okná, uvarit obed, napísat seminárnu prácu alebo sa pred cestou do zahranicia naucit cudzí jazyk. Aj tak to nakoniec nebudeme stíhat. V prípade, že prichádza nejaké zlomové obdobie (Nový rok, narodeniny, zaciatok školského roka, prvý jarný den, Den Matiek, alebo cokolvek iné, nieco si už urcite vymyslíte), si na devätdesiatdevät percent dáte záväzok typu co všetko stihnem spravit. Niekedy stací, ak po namáhavom a hektickom pracovnom týždni príde (aspon naoko) pokojný víkend, kedy by sme radi dobehli všetko, co sme od pondelka do piatku nestíhali a už si vedome ci nevedome rozdelujeme svoje drahocenné minúty volného casu. Preto sa neraz stane, že svoje schopnosti zas a znovu preceníme a namiesto oddychu si pripravíme nekonecne dlhý zoznam úloh, ktoré chceme za úboho krátky cas stihnút. Pokial nás súria termíny, je viac než isté, že svojim povinnostiam zacneme venovat viac pozornosti o pät minút dvanást (kedy je nám jasné, že naša práca nebude kvalitná, lebo budeme radi, ak ju vôbec stihneme spravit). Pokial sa na zozname našich úloh objaví cosi, na co máme minimálne o den viac casu, urcite to s radostou a pomerne rýchlo zo zoznamu vyškrtneme. Takýchto a podobných príkladov z praxe by si urcite každý z vás dokázal nájst hned niekolko. Mne v tomto momente ide o jedno. Naznacit vám, že nemôžeme nic plánovat, lebo je to zbytocné. Aj tak sa svojimi plánmi neriadime (ak aj áno, ide len o výnimocné prípady a výnimky potvrdzujú pravidlo). Síce si radi všetko vopred naplánujeme a predstavujeme si, ako potom budeme všetko stíhat. Pravda je taká, že nám naše perfektne nacasované plány urcite nieco prekazí. Necakaná návšteva starého priatela ci svokry, dobrý celovecerný film v televízii, výpadok elektrického prúdu, atd., atd. Tisíckrát poucený predošlými neúspechmi nášho plánovaného života sa nevzdávame a nadalej strácame cas stavaním si vzdušných zámkov budúcnosti, v ktorej bude všetko tak ako má byt. Ked raz konecne spadneme na nos dostatocne tvrdo, možno si konecne uvedomíme, ako velmi sme sa mýlili. Žit v domnienke, že život sa dá plánovat, je hlúpost. Lebo sa to nedá. Život a všetko s ním spojené sa dá prijímat alebo vychutnávat (aj negatívne veci si obcas treba vychutnat). Cím skôr to clovek pochopí, tým krajšie chvíle môže sebe i svojmu okoliu pripravit. A naopak. Cím neskôr si túto skutocnost uvedomí, tým viac pekných chvíl stráca v záplave dní, ktoré sú už navždy prec.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
