kuratívnu liečbu. Najdôležitejšia je liečba bolesti a ďalších symptómov, rovnako ako riešenie psychologických, sociálnych a duchovných problémov chorých. Cieľom paliatívnej medicíny je dosiahnutie čo najlepšej kvality života chorých a ich rodín.
Miesto hospicu v súčasnej zdravotníckej starostlivosti sa zdá byť nevyhnutné. Dá sa povedať, že všetky zákony NR SR súvisiace so zdravím (napr. Zákon NR SR č. 277/94 Z. z. o zdravotnej starostlivosti), rozličné charty a modely práv pacientov, ktoré majú zatiaľ charakter odporúčaní, odrážajú postupne sa kompletizujúci pohľad na človeka, zmysel jeho bytia v rozličných životných situáciách. Rozširujúca i prehlbujúca sa schopnosť spoločnosti rozoznávať potreby a utrpenie terminálne chorých určite formuje aj naše postoje, ktoré napokon vyústia do intenzívneho budovania hospicových zariadení. Popri akčnej kuratíve (liečbe) nemocníc, doliečovacích oddeleniach pre dlhodobo chorých, či ústavoch zameraných na sociálnu staroslivosť je hospic zariadenie venujúce pacientovi najkomplexnejšiu starostlivosť v multidisciplinárne organizovanej štruktúre, s možnosťou voľnejšej spolupráce rozličných profesií. Aj tri základné formy hospicovej starostlivosti, teda lôžkové zariadenie ("hospic ako dom"), stacionár ako jeho ambulantná súčasť a hospicová staroslivosť v domácom prostredí umožňujú rešpektovať potreby chorého.
POTREBA EMPATIE,VYSOKEJ ÚROVNE ETIKY
Na personál komplexnej hospicovej starostlivosti sa kladú aj komplexné nároky. Nejde totiž len o liečebnú či ošetrovateľskú zložku. Rovnocennou je značná miera empatie, orientovanosť v morálnych pojmoch a hodnotách, zrelosť osobnosti, či popri erudícii aj inteligencia. Potrebné bude tíšenie bolesti telesnej i duševnej, rešpektovanie obmedzení pri ochorení, poskytovanie, dávanie nádeje a zmyslu, pričom ju personál nemôže strácať sám v postojoch nihilizmu. Ide o pokus o riešenie situácií, ktoré sa neučia v škole, ani ich ešte nebolo možné zažiť, profesionálny postoj k možnej depresii, apatii, amentným stavom, odmietaniu stravy či komunikácie, plaču, zúfalstvu... V nemocniciach sa niekedy vyskytnú buď panovačné manipulácie (pri odmietaní, nechápaní pacientom), blahosklonná zhovievavosť (zvyčajne v súvislosti s vekom, sympatiou), eventuálne vyčítavé vzbudzovanie pocitu viny, čo všetko "musel" ošetrujúci personál robiť (napr. pri amenciách). Takýto postoj ošetrujúceho personálu je bezpochyby všade neprofesionálny, v hospicovej starostlivosti navyše nemožný.
Na hospicovej starostlivosti sa zúčastňujú tri špecifické skupiny - pacienti, ošetrujúci personál a príbuzní či blízki, ktoré sú veľmi úzko späté. Ich vzájomné ovplyvňovanie je oveľa intenzívnejšie ako v zdravotníckom alebo sociálnom zariadení. Preto hodnotenie kvality života sa nemôže týkať len jednej z nich. Každá jedna rola špecifickej skupiny je úplná a vysiľujúca. Či je vôbec možné spojiť dve roly (člen personálu a príbuzný), bude skôr otázkou pravidiel konkrétnych hospicových zariadení, na ktorú možno tiež v jednotlivom prípade odpovedať metódami hodnotenia kvality života.
V posledných desaťročiach, viac však v posledných rokoch, sa v zdravotníckej starostlivosti stále dôraznejšie hovorí o kvalite života ako o cieli terapeutickej intervencie. Vyliečenie, zlepšenie zdravotného stavu, či aspoň zmiernenie príznakov ochorenia nepochybne ku kvalite života prispievajú. Z hľadiska umierajúceho však môže mať kvalita života iný rozmer, keďže o vyliečení hovoriť nemožno, zlepšenia zdravotného stavu sú skôr prechodné a zameranie sa len na zmiernenie príznakov by bolo nedostatočné.
Autor: žk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
