Virginii Wolfovej sa zdalo, že zošalie. Corot veril, že po smrti bude maľovať a Beethoven, že sa mu vráti sluch. G.Bizetovi bolo pri tom chladno a sladko a J.Keats volal, že nad ním už rozkvitajú kvety. Kráľovná Alžbeta I. sľubovala všetko bohatsvo za ešte jeden okamih života. So smrťou chcel tiež počkať aj Archimedes - než vyrieši matematický problém. Maria Currie žiadala, aby aby ju nechali umrieť osamote a Diogénes naopak všetkých vyzýval, aby sa prišli pozrieť, ako umiera. Vespasianus mal pocit, že sa stáva bohom a O.Wilde, že umiera nad pomery. F.Rabelais označil umieranie za koniec frašky.
Čo je vlastne smrť z medicínskeho hľadiska?
MUDr. Stanislav Fabuš: "Ak pozeráme na smrť ako na koniec umierania, môžeme konštatovať, že je to ohraničený úsek konca života, ktorý ako klinická smrť v bežných podmienkach, zvyčajne trvá 3-6 minút, s 10 sekundami vedomia na jej začiatku, pokiaľ neustane činnosť mozgu a nastávajú nezvratné orgánové zmeny,definované ako biologická smrť."
FÁZY POSTUPNÉHO ODCHODU
Napriek tomu, že smrť je každodenným javom, umieranie a starostlivosť o zomierajúcich neboli v minulosti predmetom vedeckého výskumu. Prielom urobila až lekárka Elisabeth Kubler Rossová, ktorá na základe dlhoročných skúseností s ťažko chorými pacientami dokázala, že existuje päť fáz zomierania, ktorými vo väčšine prípadov prechádzajú zomierajúci. Poznať ich je veľmi dôležité pre psychológov, ktorí pomáhajú umierajúcim, pre pacientov a pre ich blízkych, aby ich mohli pochopiť.
Prvá fáza takmer u každého pacienta bez výnimky je šok a neochota prijať pravdu. Druhá fáza zlosť a hnev takmer vždy znamená otázku: "Prečo práve ja?" Ak pacient nájde pochopenie, keď mu blízku venujú čas a pozornosť, jeho hnev sa upokojí. Vtedy začína fáza vyjednávania.Vo fáze depresie a zúfalstva prebieha bolestná príprava pre definitívne rozlúčenie. Posledná fáza zmierenia neznamená podľa lekárky Rossovej rezignáciu: "Pacienti, ktorí svoj osud prijali, získavajú veľmi osobitný výraz vyrovnanosti a mieru. Tento výraz sa výrazne odlišuje od výrazu ľudí, ktorí dosiahli naozajstné štádium prijatia pravdy."
Podľa skúseností psychológov fázy umierania nemusia vždy zachovávať svoju postupnosť, často sa niektoré z nich opakovane vracajú a striedajú, v jednom jedinom dni sa môžu prelínať aj dve tri. Nie sú rovnako dlhé a môže sa stať, že niektorá chýba. Jednotlivé fázy môže odlišne prežívať pacient a jeho blízki.
MUDr. Marie Svatošová tvrdí, odborníčka na paliatívnu a hospicovú starostlivosť hovorí: "Na povolanie sa pripravujeme niekoľkoročným štúdiom. Na manželstvo sa niektorí pripravujú rovnako zodpovedne a dlho. Keď sa na prvý raz nevydarí, skúsia to na druhý pokus. Na smrť by sme sa mali včas a starostlivo pripraviť. Tam žiaden opravný termín ako na skúške alebo druhý pokus ako v manželstve neprichádza do úvahy."
PRINÁŠANIE ÚĽAVY PRE CHORÝCH
Podľa štatistík odchádza zo života asi 80 percent ľudí v ústavoch - zdravotníckych alebo sociálnych. Možno len polovicu z nich niekto držal v tej chvíli za ruku. Len malá časť umiera doma vo svojej posteli.
"Paliatívna starostlivosť sa sústreďuje predovšetkým na prinášanie úľavy nevyliečiteľne chorým pacientom prostredníctvom zvládnutia symptómov choroby a bolesti. Cieľom nie je liečiť, ale poskytnúť človeku pohodlie a dosiahnuť maximálne možnú kvalitu života, kým život trvá. Pozornosť sa nesústreďuje na smrť, ale na špecializovanú starostlivosť o kvalitu života zomierajúceho. To je to dôstojné umieranie." hovorí primárka Oddelenia paliatívnej starostlivosti Národného onkologického ústavu v Bratislave na Klenovej ulici MUDr. Kristína Križanová, ktorá toto oddelenie pred piatimi rokmi založila. Ako prvé a zatiaľ jediné na Slovensku.
Má naše zdravotníctvo dosť peňazí, aby umožnilo ľuďom dôstojné umieranie? MUDr. Anton Rákay, lekár na dôchodku, ktorý sa celý život pohyboval pri lôžkach umierajúcich, tvrdí, že vo väčšine vidieckych nemocníc lekári a chorí, odsúdení na pomalé zomieranie o podobných podmienkach, aké majú v bratislavskom onkologickom ústave nesnívajú.
Na Slovensku zatiaľ neexistujú naozajstné hospice, sú pacienti, ktorí by potrebovali odbornú zdravotnú aj opatrovateľskú starostlivosť, pretože sú nevyliečiteľne chorí a zomierajú. Takíto pacienti môžu byť posledné týždne buď doma alebo v hospici ak sa nemá o nich kto starať.
Hovorí sa o tom už roky. V susednom Poľsku, Česku sú ich už desiatky. "Hospice neexistujú a ak nemajú nikoho, musia byť u nás. Drahé peniaze drahého ústavu idú na opatrovateľskú starostlivosť a ja sa musím rozhodnúť, musím rodinu presviedčať, aby si ho zobrali domov, lebo teraz musím hospitalizovať iného pacienta a nastaviť ho na liečbu a o desať dní ho pustiť, aby zase mohol prísť další." hovorí MUDr.Kristína Križanová.
Autor: Eva HRDINOVÁ, uj
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
