zatvárajú únavou. Vždy ma však rýchlo preberie zloba a neprajnosť, ktorú cítiť z okolostojacich i predávajúcich. A ešte častejšie i neznesiteľný pocit bezmocnosti, ktorým naše železnice dávajú cestujúcim pocítiť svoju bezhraničnú výnimočnosť. Nepríjemnú spomienku mám i z minulého týždňa. Pani v zelenej vetrovke si kupovala lôžka na nasledujúci deň. Neviem posúdiť, či to tak dlho trvalo vďaka neskúsenej pokladníčke alebo zdržiavala zákazníčka, ktorá sa jasne nevedela "vykoktať". Výsledkom však bol krik a vulgárne nadávky ľudí, ktorí stáli za ňou. Pramenili zo strachu, či stihnú aj s platným cestovným lístkom nastúpiť do svojho vlaku. Priznám sa, i ja som v rade nervózne podupkávala. Adrenalín mi dvíhal i pohľad na zatvorené pokladne. Nečudo, že v staničnej hale vládne zmätok, keď je k dispozícii len jedna či dve pokladne. Nehovorím teraz len o stanici v Spišskej Novej Vsi, tento predpokladám úsporný režim, sa v praxi používa na celom Slovensku. Poznáte to. Nervózne škúlite na hodiny a snažíte sa tú ručičku očami zadržať. Márne. Preto sa s prvými kvapôčkami potu na čele s nádejou pozriete pred seba, či sa nemáte kam posunúť. I toto svetielko nádeje len výsmešne zabliká kdesi v tme a neúprosne zhasne. Tieto dva pohyby zvyknem s krátiacim sa časom, ktorý ma delí od príchodu vlaku potom opakovať s rastúcou frekvenciou. Konečne je tu okienko. Rýchlo poviem, kam sa chcem dostať. Musím to párkrát zopakovať, pretože ma v tom zhone pokladníčka nepočuje alebo práve s kolegyňou pijúcou kávu debatuje o včerajšom dejovom zvrate telenovely. Konečne naťuká informácie a ja sa v duchu modlím, aby ten stroj "vypľul" ten dôležitý kus papiera včas. "Prepáčte, musíte chvíľu počkať. Vypadlo nám spojenie," povie znudeným hlasom pokladníčka so zamrznutým výrazom. Hrôza. Ten vlak asi nestihnem. Tým pádom musím odložiť rozhovor so šéfom, nestihnem poradu, ani tlačovku a v robote budem ako ďateľ klopkať do večera, aby ľudia mali zajtra na čo nadávať. Zo zamyslenia ma preberie krik za mojim chrbtom. Na svete je viac jedincov, ktorí si všetko, tak ako ja, nechávajú na poslednú chvíľu. A o môj vlak sa takisto zaujímajú viacerí. Samozrejme, že nechápu, prečo tak dlho prestupujem pred okienkom. Predstavujem tak pre nich hrozbu nestihnutého. Priam počujem ich vnútorné monológy. "Do frasa, zasa budem v škole meškať. Tento mesiac mám už dve neospravedlnené hodiny," vraští čelo slečna s ružovým brmbolcom. "Toho zubára už nestihnem. Mám ešte nejaké ibuprofény?," pýta sa duchu starší pán s paličkou v ruke. Hundrú, kričia, každý podľa svojho gusta. Jedno však majú spoločné. Prebodávajú ma pohľadom. S malou dušičkou sa opäť pozriem na brunetku za sklom. Rovnako bezvýrazne mi strká do rúk papierik. Ako vo sne zaregistrujem jej krvavo červený lak na nechtoch. Lístok, mám ho. Teraz rýchlo na perón. Ešte raz sa pre istotu pozriem na svetelnú tabuľu, ktorá cestujúcich informuje o príchodoch a odchodoch vlakov. Pri mojom rýchliku svieti číslo, ktoré ma privádza do zúrivosti. V spleti nervóznych poznámok, nadávok a kriku som prepočula hlásenie. Môj vlak mešká pol hodiny...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
