doc. Ing. Slavomíra Cabana, CSc., bývalého vynikajúceho hokejového rozhodcu, známeho činovníka momentálne zastávajúceho post vedúceho mužstva a medzinárodného manažéra v HC Košice. Oslávil síce šesťdesiatku (k čomu sme mu srdečne zablahoželali v mene redakcie i našich čitateľov), ale jeho svieža myseľ tromfne aj oveľa mladších. Je to i tým, že sa stará o svoju kondíciu a zdravie pravidelnou telesnou aktivitou. Veď ako by to bolo, keby bol denno-denne v kontakte s extraligistami a pritom sa raz-dva zadýchal. Okrem toho, stále je medzi omladinou, nielen na štadióne, ale i na katedre aplikovanej mechaniky Strojníckej fakulty Technickej univerzity.

Pre tohoto rodáka z Bratislavy (do Košíc sa s rodičmi presťahoval v roku 1945) bol ľad doslova osudový na celý život. Býval v železničiarskych blokoch vedľa univerzity, kde rodičia alebo starší chlapci robili ľad. Nie div, že od štyroch rokov korčuľoval, ako trinásťročný začal koketovať s hokejom, no potom ochorel na astmu a musel s tým prestať. Počas vysokej školy sa dal na krasokorčuľovanie - tance na ľade. Po štúdiách zostal na katedre. "Tam som sa zoznámil s pánom Pacákom, ktorý bol hokejovým funkcionárom v meste. Ten ma prihlásil medzi rozhodcov. Preto som jednu sezónu bol obojživelníkom. S mojimi partnerkami Mackovou a Benköovou som robil súťažne kraso na celoštátnej úrovni a okrem toho som sa stal strážcom pravidiel. Lenže bolo jasné, že takto to dlho nemôže zostať. Moje korčuľovanie z hokeja sa prenášalo do tancov, stále mi to vyčítali. Hokejové korčuľovanie je iné, odlišný je sklz, viac sa ide do kolien. Postupne som sa preto nadobro rozhodol, že zostanem medzi arbitrami. K tomu prispela aj horšia finančná situácia v Lokomotíve, kde bol krasokorčuliarsky oddiel."

Keď začal pískať, mal 23 rokov. Keďže aj vtedy platilo, že čím ďalej od centra, tým sa ťažšie jednotlivec odtiaľ dostával medzi elitu. Trvalo desaťročie, kým sa S. Caban dostal do federálnej ligy. Tam vydržal až do vypršania vekového limitu , skončil ako 45-ročný."Stále som bol ako čiarový rozhodca. Skúšali ma aj na funkciu hlavného, ale mal som poradu už s nebohým Nitkom, ktorý vedel výborne odhadnúť ľudí, a ten mi povedal: lepšie je byť vynikajúcim čiarovým, ako priemerným hlavným. Úroveň hokeja bola vtedy úplne na inom stupni, ale aj metodika rozhodovania a práce so strážcami pravidiel dosahovala špičkové parametre. Teraz je to iné, kto chce byť hlavným, tak ho ide robiť, lenže v tom období bol prísny výber vo federálnej lige. Hoci som obstál na skúškach, radšej som zostal verný čiare." Čerstvý jubilant sa neskôr dostal aj na listinu medzinárodných rozhodcov. V tých časoch boli dvaja alebo traja hlavní a dve až tri čiarové dvojice z Československa. "Dostať sa medzi vybraných nebolo jednoduché a zostať v popredí už tobôž. Vydržal som na listine IIHF šesť alebo sedem sezón." Ako 44-ročný sa dostal aj na majstrovstvá sveta A-kategórie(1985), to bol jeho vrchol. Okrem toho absolvoval MSJ, MEJ i ďalšie medzinárodné akcie. V lige mal stabilnú dvojičku. Najprv začínal s Trenčanom Grögerom, potom dostal za partnera Krišku. S tým vydržal až do konca kariéry. Na medzinárodné podujatia chodieval spravidla sám, lebo ďalším naším nominovaným bol niektorý z hlavných rozhodcov. "Obyčajne mi direktoriát pridelil zahraničného kolegu, akurát na svetovom šampionáte sme absolvovali s Kriškom jeden alebo dva zápasy."

Roky strávené v typickom úbore rozhodcu vryli do pamäti stovky príbehov a epizód. Na niektoré spomína rád, pri oprášení iných sa mu zvraští čelo. "Nemal som ani tridsať rokov a pískal som v Prešove zápas divízie. Hral tam Martin a jeden z hosťujúcich hráčov ma po skončení stretnutia udrel hokejkou do hlavy. Rozbil mi ju, pomliaždil nos. O vlások som ušiel smrti. Do konca sezóny som maródoval. Paradoxné bolo, že tento zurvalec bol pod vplyvom alkoholu...Nepáčili sa mu niektoré verdikty, lenže nie moje, ale môjho rozhodcovského kolegu, no, žiaľ, zlízol som si to ja." Z iného súdka je príhoda viažuca sa k znovu k Prešovu. Bolo to ešte v časoch, keď Igor Liba bol dorastencom v tomto meste a Cabana tam delegovali na zápas juniorky. "Hráč bratislavskej bezky Janko Žúrik spadol na chrbát. Zapadol mu jazyk, tak som okamžite reagoval a prispel k záchrane jeho života."

Pravda, výnimočných situácií nebolo našťastie tak veľa. Prevládal však profesionálny prístup k vedeniu meraní síl. "Keď sa rozhodca dostal na určitú úroveň, bol akceptovaný. Vždy a všade. To znamená, že aj menšie chyby neboli natoľko zvýrazňované, ako sme toho svedkami momentálne. Keď sme získali istý kredit, už sa nám všade výborne rozhodovalo." Dôkazom jeho slov je i skutočnosť, že ani raz počas kariéry nemal zastavenú činnosť. "S Kriškom sme sa pri hodnotení pohybovali na špici. Mali sme rešpekt u hráčov, trénerov, funkcionárov i divákov. Neraz sme pískali v Ostrave, Pardubiciach, na Sparte. Viaceré kluby si priali, aby sme boli delegovaní na ich stretnutia."

S. Caban aj z titulu svojej funkcie má pravidlá stále v malíčku. Vždy , keď nastane ošemetná situácia, vie poradiť, pomôcť, zareagovať. Nedá sa opiť rožkom a pri sporných momentoch môže polemizovať. Pravda, nie ako fanúšik, ale fundovane. Na rozhodovanie nezabúda. Neraz na tréningoch píska vtedy, keď chlapci hrajú proti a niekedy je to i bolestivé. Ako v prípade, keď ho trafil puk z Kledrowetzovej hokejky. Bola to poriadna šupa a keďže nemal chrániče, bolestivé prejavy dával najavo ešte dlho. "Veľakrát som už koketoval s myšlienkou, že by som si to azda ešte mohol vyskúšať. Fyzicky by som prvoligovú súťaž ešte určite zvládol, no vekovo to nie je možné. I tak sa domnievam, že by som si asi miesto zastal s väčším nadhľadom, ako niektorí moji terajší kolegovia." Pripomenuli sme mu, že je to možno i tým, že stále viac sa prejavuje agresívnosť i papuľnatosť hráčov i tých ďalších. Rozhodcovia to majú čoraz ťažšie..."Súvisí to s tým, čo vládne v spoločnosti. Už dlho sa to odvíja tak, že ľudia sú kategoricky alergickí na moc, to sa prenáša do diania. Chýba rešpekt, disciplína, úcta. Súčinnosť článkov v hokeji je prízemná, vulgárna. Nepáči sa mi to."

Čomu človek prepadne za mlada, to len nerád opúšťa aj vtedy, keď je starší. Keď Slavo Caban odložil korčule a píšťalku, stal sa členom výkonného výboru SZĽH a neskôr bol vo VV ČSZĽH. Bol tiež členom správnej rady VSŽ, uchádzal sa aj o funkciu riaditeľa košického klubu. "Direktorom sa stal Ján Šterbák, mne ponúkli vedúceho mužstva. Prijal som to, lebo som pri hokeji zostať, nahradil som Eda Petrička. A už je to desať rokov, čo mám veci spojené s touto rolou na starosti." Okrem toho nie menej ako dvadsať rokov bol predsedom krajskej komisie rozhodcov, členom slovenskej komisie rozhodcov . "Všetci východoslovenskí arbitri vrátane tých, ktorí sú na najvyššej úrovni, trebárs Rudo Lauff mladší, prešli mojimi rukami. Na to som tiež patrične hrdý."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.