pred senátom Krajského súdu v Košiciach muž s tmavými vlasmi, ktoré predčasne postriebrili šediny. Do pojednávacej siene ho predviedli pracovníci Zboru väzenskej a justičnej stráže z výkonu trestu, ktorý si odpykáva za vraždu.
Pred súdom stál 33-ročný Jozef H., na ktorého Košičania len tak skoro nezabudnú. Je totiž jedným z trojice páchateľov, ktorí 7. apríla 1995 v potravinách na Ludmanskej ulici v Košiciach, brutálne zavraždili 21-ročnú predavačku Zuzanu Markvartovú. Jozef, 17-ročný Pavol a 14-ročný Ondrej, vstúpili do predajne potravín asi pätnásť minút po dvadsiatej hodine. Vo vrecku nemali ani fuka, ale tvárili sa, že si chcú kúpiť cigarety. Bola to len zámienka, ale to mladá žena, ktorá stála pri pokladni nemohla tušiť. Keď ich požiadala, aby za cigarety zaplatili, zaútočili na ňu loveckou dýkou. Nedali jej žiadnu šancu, o čom svedčilo 69 !!! bodnutí rozosiatych po jej tele. Vystrájali ako šialení a to pod vplyvom omamných látok, ktoré v ten deň viackrát fetovali. To im však nezahmlilo pamäť natoľko, aby nevedeli, čo robia. Do predajne išli s jasným úmyslom zabiť predavačku a zobrať tržbu. Hotovosť 5060 korún vybral z pokladne Jozef…
Vrahov mladej devy v kritickom čase vypátrala polícia. K zodpovednosti za beštiálnu vraždu sa však priznali len Pavol a maloletý Ondrej. Obidvaja nezávisle na sebe, z nej usvedčovali aj Jozefa. Ten však tak pred vyšetrovateľom, ako aj na pojednávaní, všetko poprel. "Pán predseda, ja som v tej predajni, kde bola zabitá predavačka, nikdy nebol, ale loveckú dýku, na ktorú sa ma pýtate, poznám. Videl som ju u Pavla a aj u jeho otca," tvrdil pred šiestimi rokmi Jozef. O tom, že majiteľom dýky bol Pavol, neboli žiadne pochybnosti. Aj keď sa od nej dištancoval a presviedčal senát, že takú dýku nikdy nevidel, spoznali ju nielen Jozef s Ondrejom, ale aj ďalší svedkovia. Všetci tvrdili, že ju nosil on. To však nič nemení na skutočnosti, že Zuzanu Markvartovú ubodali inkriminovanou dýkou všetci.
Keďže Ondrej bol v tom čase maloletý, nebol trestne zodpovedný, a tak trestnú lavicu Krajského súdu bok po boku zahrievali len Jozef s Pavlom. Posledne menovaný sa po tom, čo predstúpil pred senát, rozhodol zmeniť výpoveď s tým, že sa priznal, ale len pod nátlakom.: "Nikdy som tú ženu nevidel a ani to miesto, kde sa to stalo, nepoznám. Ja chcem len právne dôkazy, nech mi povedia, kto ma tam videl, a čo som mal oblečené. Nič viac." Jeho, ale aj Jozefa, však jednoznačne z vraždy usvedčoval maloletý Ondrej. Presne opísal, kto čo robil, resp. ako ubodali predavačku. Netajil sa ani tým, že si na miesto činu priniesol kovovú tyč. Znalci vyhodnotili jeho výpoveď ako vierohodnú a zastávali názor, že vzhľadom k Ondrejovmu intelektu, je vylúčené, aby si Ondrej to, čo sa stalo na Ludmanskej, vymyslel. S najväčšou pravdepodobnosťou to musel osobne zažiť. Nasvedčovali tomu aj pachové stopy nájdené na mieste činu, ktoré sa zhodovali s tými, čo boli zaistené na Ondrejových veciach a kovovej tyči. Nakoniec, pred senátom defilovalo aj niekoľko svedkov, ktorí vypovedali, že v kritický deň videli u obžalovaných väčší obnos peňazí.
Šéfom komanda smrti bol Jozef H., ktorého sa jeho podstatne mladší kumpáni báli. Napriek tomu, že v čase vraždy Zuzany Markvartovej mal len 27 rokov, v jeho registri trestov bolo už sedem odsúdení za skutky, v ktorých prevažovala násilná trestná činnosť. A tá nebola cudzia ani Pavlovi, ktorý už ako maloletý spáchal vraždu. Na jar roku 1991 na Palackého ulici v Košiciach ubodal nožom Imricha Z. Motívom vraždy bola 1 (!!!) koruna, ktorú mu obeť odmietla vydať na zakúpenie cestovného lístka. Vtedy mu bola nariadená ústavná výchova, ale čas ukázal, že jeho život sa uberal nesprávnym smerom. Fetovanie a kamarát Jozef ho nakoniec pomaly, ale isto, priviedli na trestnú lavicu, lebo v prípade ubodanie mladej predavačky, bol už za svoje činy trestne zodpovedný.
Senát Krajského súdu v Košiciach uznal Jozefa H. i Pavla G. vinnými z trestného činu vraždy. Prvému z nich, sedemkrát trestanému recidivistovi, naparil výnimočný trest 23 rokov a druhému, keďže sa uvedeného trestného činu dopustil ako mladistvý, 8 rokov a 10 mesiacov. Pavol rozsudok prijal, zatiaľ čo Jozef H. sa proti verdiktu odvolal. V septembri 1997 Najvyšší súd SR zamietol jeho odvolanie ako neoddôvodnené a rozsudok nadobudol právoplatnosť.
Jozef H. to nevzdal a prakticky od roku 1998, keď podal sťažnosť pre porušenie zákona na Generálnu prokuratúru SR, vypisuje na všetky strany a domáha sa, ako tvrdí, spravodlivosti. Medzičasom požiadal aj o obnovu konania, ktorú súd, keďže nepredložil žiadne nové dôkazy a neuviedol nové skutočnosti v pôvodnom konaní senátu neznáme, pred rokom zamietol. Ani to však Jozefa H. neodradilo od druhého pokusu, i keď musel vedieť, že nemá šancu uspieť, pretože tak ako pred rokom, ani teraz nemá v talóne nič nové. Opakoval len veci, ktoré boli súdu zrejmé už pred vynesením odsudzujúceho rozsudku. Pravda, ak do toho nerátame jeho novú inerpretáciu motívu vraždy. "Tá predavačka mohla byť nepohodlným svedkom podsvetia, alebo ju mohli vydierať, v žiadnom prípade motívom neboli cigarety… Bol som obvinený na základe nedostatočných dôkazov, a vy odsúdite človeka na smrť… Podávam sťažnosť," kričal rozčúleným hlasom Jozef H., po tom čo sa dozvedel, že súd jeho žiadosť o obnovu konania opäť zamietol.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
