prejavy navonok zavše pôsobia čudne či dokonca nenormálne. Gólman si musí strážiť svoju pohodu, imidž, meno. Aj na úkor toho, že sa uzavrie a nechce hovoriť. Aj preto pred pár týždňami odmietal výzvy na dišputy a jednoduché, no pichľavé otázky, ho boleli. Radšej sa im vyhýbal a vedel, že treba čas na to, aby nános pozitívnych zážitkov prekryl všetko to zlé, čo musel preskákať. Tento popradský odchovanec, ktorý pôsobil tiež v Košiciach, zakúsil výstup do výšin, ale aj tvrdosť pádu. Jeho anabáza v Plzni by bola obsiahla a keby zhrnul svoje dojmy z krátkeho pôsobenia v západných Čechách, mohla by to byť ako metodicko-psychologická príručka pre ostatných ochrancov svätyne. Aby vedeli, čo ich môže v kariére stretnúť. Od eufórie prešiel až na samé dno športového zúfalstva či bezmocnosti. Ešte dobre, že mu mal kto podať pomocnú ruku. Záchranné lano hodil v hodine dvanástej prezident popradského klubu Tibor Turan. Hoci sa predtým Šimon (taká je jeho prezývka v hokejových kruhoch) dušoval, že dres ŠKP si už nikdy neoblečie, znovu sa potvrdilo, že nikdy nehovor nikdy. Od príchodu domov pookrial, nabral energiu, životnú aj hokejovú, je to celkom iný človek. Hoci nerád sa púšťa do tisíckrát omieľanej témy o tom, čo spôsobilo dočasný krach jeho zahraničného angažmán.

Daktoré veci sa ale prekľučkovať nedajú a pri nich sme sa postupne i pristavili. Najprv však dostali priestor aktuálne momenty z vystúpenia v Košiciach. "Plzeň, Plzeň," také pokriky sa ozývali na vašu adresu. Žilinčanovi Lažovi ste pri podobnej podpichovačke nie tak dávno po vzájomnom stretnutí dali ručne-stručne najavo, že vás to ešte bolí. Čo však proti presile, navyše ukrytej v anonymnom dave? "Bohužiaľ, tak to na Slovensku je. Vôbec sa nad tým už nepozastavujem, lebo my sme dosť škodoradostný národ. Beriem, to už ako typický prejav Slovákov." Predtým, keď chytal za Podtatrancov a objavil sa v bránke na košickom ZŠ, tak podobné protišimonovské nálady v hľadisku neboli. Zrazu kde sa vzali, tu sa vzali a boli na svete. Pritom nie tak dávno Miro odvádzal perfektné služby pre Košičanov. Na to sa už ale zabudlo. Je na druhom brehu, treba ho vysmiať, zosmiešniť, vychýliť z rovnováhy, znervózniť. Tak je to ale všade. "Moje pôsobenie v Keramike mi nevyšlo a ľuďom to zrejme robí radosť." Ako sa vraví, najväčšia radosť je škodoradosť! Šimonovič (pravda, aj on zabrnkal priaznivcom na nervy svojimi gestami) sa zomkol a pomstil sa za nešportové prejavy vynikajúcim výkonom. "To ma teší, ale koniec koncov ja mám Košičanov rád a nemám dôvod meniť názor ani po tomto vystúpení. Zajtra sa už na to zabudne."

Odvtedy, čo sa vrátil na hosťovanie pod Tatry, do bodky naplnil slová trénera Jána Šterbáka, ktorý tvrdí, že niet veľa takých gólmanov u nás, čo majú dlhodobo špičkovú výkonnosť. Vlastne zakolísal iba raz, v stretnutí v Skalici. "Nemôže všetko vyjsť, tento zápas nebol naozaj vydarený z môjho pohľadu. Avšak celkove som rád, lebo tak, ako sa mi chytá v tejto sezóne po príchode z Plzne, som sa necítil ani pred rokmi práve v Košiciach." Pochvaly sa len tak hrnú, to je príjemné rozpoloženie. Určite ale odmietate poznámku, že ste sám otočili loď od útesom k správnemu vetru. "Chlapci prehrávali, keď som sa vtedy opäť objavil v známej šatni. Možno trochu zarezonovalo v podvedomí, že som znovu medzi svojimi na scéne. Možno to dodalo mužstvu viac elánu, povzbudilo ho. Keby však ostatní postupne nehrali lepšie než predtým, aj keby som sa roztrhal, sám nič nezmôžem." Prestup z ŠKP zvolil i z toho dôvodu, že klub mal voči vám isté finančné resty. Už z nich ubudlo? "Niečo vyrovnané mám, zatiaľ nie všetko, ale verím, že Tibor Turan urobí maximum pre to, aby bol čistý stôl."

Január sa však blíži a on vie, že každá pesnička má svoj koniec. V tomto mesiaci totiž vyprší lehota na jeho dočasný pobyt v Poprade. Naskakuje mu husia koža pri pomyslení na to, že znovu zamieri za rieku Moravu? "Jednoducho to nemôžem ovplyvniť, nezáleží iba na mne, čo bude. Do Plzne prišiel Barta z Pardubíc. Zhováral som sa s ním, naznačil mi, že Pardubičania ho neuvoľnia do konca ročníka. Ak to teda zostane v tejto rovine a prípadne Plzeň nepozháňa ešte dajakého iného gólmana, tak sa budem musieť pravdepodobne vrátiť späť. Keď mám ale povedať pravdu, veľmi s tým nerátam." Po Šimonovi tam zostal ešte Kůs a novozložená dvojica sa trápi ďalej. Všeličo sa po odchode slovenského legionára pomenilo, aj čas dal za pravdu tým, ktorí tvrdili, že bol možno na nesprávnom mieste v nesprávny čas. To sa ale už nedá zmeniť. "Sem-tam som v kontakte s manažérom klubu. Zatelefonuje mi, prehodí zopár fráz, nič konkrétne. Nedebatovali sme o tom, čo bude alebo by malo byť. Akurát sa vyjadril, že je rád, že mi to ide."

Keďže sa na tribúnach v Košiciach objavil aj štátny tréner Ján Filc, nedalo nám načrieť aj do tejto citlivej oblasti. "Nemyslím si, že sa prišiel pozrieť aj na mňa," nastavil zrkadlo neúprosnej realite M. Šimonovič. Po šampionáte v Nemecku sa vyjadril, že ak chce opätovne klopať na dvere národného tímu, musí ísť do kvalitnej zahraničnej ligy, aby si ho konečne zodpovední všimli. "To je pravda, to sedí. Stále. Aj preto som už nechcel účinkovať v našej extralige. A či je účasť v reprezentácii nadobro potopená? Nerád by som to komentoval."

Na sklonku minulého ročníka ho mocne atakovali Zvolenčania. Behali za ním, spracovávali ho. Z prehovárania však nakoniec nebolo nič. Ktovie, možno keby privolil, bol by na tom lepšie. "Neľutujem to, lebo som mal možnosť vyskúšať si niečo iné, čo sa mi v živote predtým nepodarilo. Zvolen chcel kontrakt na dlhšie obdobie, s tým som ale nechcel súhlasiť." Načo plakať nad rozliatym mliekom... Pominula sa ponuka Kladna, rovnako náznaky záujmu z Nemecka. Jeho kroky ho nasmerovali do Keramiky. "Už tam nevidím perspektívu. Jednoducho tunajší ľudia mi neveria a ja sa im ani nečudujem. Nepodržal som mužstvo tak, ako čakali." Mierite na divákov, spoluhráčov, funkcionárov, trénerov, novinárov? "Všetci dokopy."

Pred jeho nástupom do tímu sa niektorí Česi verejne a s ironickým úsmevom nahlas pýtali: čo tu ten Šimonovič chce. Na to, aby nahradil Salfického (ten sa pobral za more do NHL), predsa nemá. To tvrdili. Mýtus o slabých slovenských gólmanoch bolo treba živiť ďalej... "Tak to asi stále tam fungovalo." Krásne prijatie prišelca, len čo je pravda.

Čo ďalej, už len mechanicky naplniť literu zmluvy? "Naozaj to nedokážem odhadnúť. Treba počkať do januára." V Poprade by iste skákali od radosti po plafón, keby Česi naňho "zabudli" a nechali ho rodákom. Domov sú predsa ruky, na ktorých smieš plakať, tvrdí básnik. Dodávame, že aj rany sa tam lepšie liečia. Načo ich znovu jatriť.