desať mesiacov tohto roka požiadalo na Slovensku o azyl temer 6-tisíc ľudí, čo je viac ako štvornásobok vlaňajšieho počtu. Viac ako polovica žiadateľov o azyl sú občanmi Afganistanu, ďalšiu väčšiu skupinu tvoria Indovia a Iračania, za nimi nasledujú štátni príslušníci Bangládeša, Iránu, Somálska, Srí Lanky, Pakistanu a ďalších krajín tretieho sveta.
Najsilnejšiemu ataku utečencov čelí slovensko-ukrajinská hranica na východe republiky. Už niet vari dňa, aby príslušníci hraničnej polície nezadržali menšiu či väčšiu skupinu utečencov, ktorí sa pokúšajú použiť územie republiky ako tranzit do krajín Európskej únie. Kým ešte vlani, ale najmä predvlani o štatút utečenca u nás požiadalo iba málo z nich, tento rok je iný. Napovedá to veľa aj o samotných príčinách migrácie. Kým v predchádzajúcich rokoch prevažovali ekonomické dôvody, v súčasnosti narastá počet tých, ktorí utekajú pred represiou domáceho režimu. Veľmi výrazne sa táto skutočnosť prejavuje najmä v náraste utečencov z Afganistanu a ich rapídne narastajúcom záujme o získanie azylu. Problém utečencov však zďaleka nie je iba ich problémom regiónu Zemplína, hoci by sa to na prvý pohľad mohlo zdať. Je to problém globálny a v ostatných rokoch nadobúda čoraz intenzívnejšie priam charakter ďalšieho sťahovania národov. Presnejšie, prílivová vlna z Ázie a Afriky naráža na brehy Európy a Ameriky, avšak tieto kontinenty nie sú na jej zvládnutie pripravené a preto robia iba prvú vec, ktorú robí človek v sebaobrane. Snažia sa pred ňou skryť, zatvoriť dvere a tlačiť ich z druhej strany tak silne, aby sa dnu dostalo čo najmenej tých, ktorí sa o to zúfalo snažia. Do akej miery, ale predovšetkým dokedy bude táto obrana efektívna, nie je ťažké odhadnúť.
Záchytné zariadenia, ktoré sme pre nich zriadili napríklad aj v Sečovciach, plnia iba úlohu akútnej pomoci. Ľudia, ktorí sa do nich dostanú, majú mesiac postarané o strechu nad hlavou, teplé jedlo, čisté ošatenie, lekársku starostlivosť. Pokiaľ však nepožiadajú o azyl, alebo sa ich nepodarí vrátiť na územie Ukrajiny, z ktorého k nám ilegálne prešli, po tridsiatich dňoch ich zo záchytného zariadenia prepustia s tým, aby opustili územie republiky. Otázka však znie ako ho majú opustiť, keď ich nikto nikde nechce? Títo ľudia nemajú žiadne cestovné doklady, vízum do žiadneho štátu, kto ich teda prijme, kam majú ísť? Prax je obyčajne taká, že za bránou záchytných zariadení čakajú prevádzači. Vždy totiž platilo a platí, že na biede druhého človeka sa najlepšie zarába. Pašovanie ľudí patrí totiž k najlukratívnejším oborom organizovaného zločinu. Za úspešné prevedenie menšej skupiny dostane prevádzač viac ako dokáže zarobiť za celý rok. Pokiaľ, pravda, nejaké zamestnanie vôbec má. A akú šancu majú utečenci? Pre väčšinu z nich je cesta naspäť zarúbaná a preto sa budú stále a dookola pokúšať o to isté dostať sa tam, kam majú namierené. Tentoraz to už vyzerá, že aj k nám. Ako sme na túto alternatívu pripravení? Ako je na ňu pripravená Európa vôbec? Ukazuje sa, že to je otázka na ktorú treba hľadať veľmi rýchlo a veľmi efektívnu odpoveď.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
