Akýmkoľvek spôsobom vytŕčať z radu sa neoplatilo a podobne to bolo aj s vyslovovaním názorov, ktoré nezapadali do socialistickej šablóny. S nepohodlnými jedincami sa vtedajší mocipáni vedeli poradiť rôznym spôsobom.

Po "víťaznom" februári v roku 1948 nastali previerky príslušníkov v armáde, ale aj civilného obyvateľstva. Tí, ktorí nespĺňali komunistické kritéria boli odvedení do táborov nútených prác. Neľudským podmienky v týchto zariadeniach však vyvolali vlnu kritiky aj smerom zo západných krajín. Vtedajšia vládna garnitúra preto pristúpila k zriadeniu Pomocných technických práporov (PTP) v Československu, kde skončili ľudia ktorí boli označení ako politicky nespoľahliví. Tento krok bol však iba maskovací manéver zo strany, pretože pomocné technické prápory mali taký istý charakter ako tábory nútených prác, s tým rozdielom, že nepohodlní jedinci tam putovali bez súdneho rozsudku. Medzi stovkami mužmi, ktorí strávili časť života v "službe vlasti" bol aj Juraj Jarab, ktorý si práve dnes pripomína smutné päťdesiate vzniku pomocných technických práporov.

"Mojimi spoločníkmi boli napríklad bývalí majitelia továrni, ktorí zamestnávali viac ako desať ľudí, potom to boli osoby vlastniace pozemky o rozlohe väčšej ako dvadsať hektárov. V týchto práporov skončili aj študenti, ktorí bolo zo štúdií vylúčení z politických dôvodov a tí, ktorých príbuzní ušli do cudziny," vysvetlil J. Jarab, ktorý sa do práporu dostal ako 19-ročný mladý muž. V tom čase sa však neangažoval v politike, nebol synom fabrikanta a jeho rodičia nevlastnili viac ako dvadsať hektárov pôdy, čo bolo v tej dobe nutné k tomu, aby si roľník vyslúžil prívlastok kulak. "V roku 1950 bolo v našej obci založené jednotné roľnícke družstvo. Môj otec vzdoroval vstúpiť doň, preto ma ako jeho syna poslali pracovať do továrne, aby som mu nemohol pomáhať pri hospodárení. V jedno novembrové ráno, keď som v skorých hodinách ešte za tmy išiel k autobusu do práce, vedúci pohostinstva v Bijacoviec, predseda KSČ a predseda JRD, ktorý bol aj zároveň poslancom KSČ zatvárali krčmu. Pod vplyvom alkoholu ma kontrolovali, či nie som nejaký diverzant a keď som sa od nich vzdialil asi na tridsať metrov, začali strieľať do vzduchu," popísal dôvod, prečo sa musel na 32 mesiacov vzdialiť od svojej rodiny pán Jarab, ktorý túto situáciu oznámil na vtedajšiu Verejnú bezpečnosť v Spišskom Podhradí. Dotyčným funkcionárom síce bola odobratá osobná zbraň, ale pán Jarab dostal hneď nato predvolanie na odvod. V prvý decembrový deň, kedy už všetko dýcha predvianočnou atmosférou, mladý muž s dreveným kufrom cestoval do Dolných Životíc. Spoločníkmi mu bolo ďalších sedemstodvadsaťštyri vydedencov spoločnosti, z toho bolo asi tridsať percent mužov, ktorí stáli ešte len na začiatku svojej životnej púte a nevedeli čo ich čaká v ďalších mesiacoch. Tie sa však niesli v ponižovaní ľudskej dôstojnosti. "Spomínam si hlavne na naše budíčky. Tie sa konali ešte za tmy. Najhoršie to bolo v zime, vtedy sme aj pri teplote mínus tridsať stupňov cvičili bez košele a behali asi jeden kilometer. Cestou naspäť sme museli spievať budovateľské piesne. V Starej Hutnej na Morave pod Pradedom sme mali to "šťastie", že v blízkosti našich barákoch bol rybník. S pätou sme si museli rozbiť ľad a v tejto vode sa umyť do pol pása," spomína dôchodca na svoje roky mladosti.

Dokopy trikrát strávil pán Jarab Vianoce v "opatere štátu". Tie prvé v Ostrave v bani, druhé v pri kopaní odpadových kanálov, kedy aj ochorel na reumu a tretie si odpracoval v starej cementárni. "Vďaka PTP som spoznal dvanásť miest republiky, kde nás väčšinou zaraďovali na tie najpodradnejšie práce. V našej rote sa za ten čas vyskytli štyri smrteľné úrazy," skonštatoval J. Jarab.

Ich ubytovanie to bolo väčšinou drevené baráky s takými škárami, že pri spaní im robilo spoločnosť mesačné svetlo. Ak mali večer mokré šaty, tak ráno neboli o nič suchšie. Strava bola taká, že nejeden z nich sa následkom nej liečil zo žltačky. Odevy mali po vojakoch nemeckej armády. Za svoju prácu dostávali aj finančnú odmenu. Z toho im strhávali za stravu, ubytovanie, šatstvo. Mesačný plat činil teda dvesto korún a polovica z toho išla na vkladnú knižku. "Keď som odchádzal do civilu mal som usporených tisícdvesto korún," spomína pán bývalý člen PTP.

Neľudské podmienky motivovali niektorých aj k úteku. Jeden takýto odvážny muž však bol v Karlových Varoch zastrelený a druhý chytený a odsúdený na osem rokov väzby v Jáchymove.

Slobodu Jurajovi Jakubovi priniesla smrť Stalina a Gotwalda. Títo dvaja mocipáni totiž plánovali nežiadúcich jedincov členov odveliť do Sovietskeho zväzu ku výstavbe magistrály na Sibíre. Zrušili sa PTP, ale v rozkaze bolo ich členom prečítané, že nastupujú na základnú vojenskú službu, ktorá bude trvať dvadsaťštyri mesiacov, čo u niektorých vyvolalo nervové zrútenie. V tom čase sa však vyliala rieka Ohře, kde čata pána Jaraba pracovala pri záchranných prácach. Paradoxne pomoc pri tejto prírodnej katastrofe otvorila väzňovi komunistickej diktatúry cestu k slobode. Juraj Jarab a jeho spolutrpitelia boli totiž za zásluhy prepustení do civilu.