motovidlo, ktoré potrápilo celý štáb svojou nešikovnosťou. Odvtedy sa však zmenilo veľa. Stala sa z nej štyridsiatnička, čoraz viac obsadzovaná filmovými a televíznymi režisérmi. Zo škaredého káčatka sa vyrástla zvodná koketa. Minulý týždeň sme si mohli vychutnať jej divadelné herectvo v Košiciach. Zahrala si mondénnu dcéru veľkopodnikateľa s realitami, ktorý si privyrába dohadzovaním manželiek. Šokovala lesbickou scénou s kolegyňou Danou Černou. Potvoru v ženskej koži si zahrala aj v seriály Šípková Růženka. Na rozhovor prišla táto matka piatich detí (dvoch adoptovaných - pozn. red.) bez mejkapu, jedinej vrásočky, ale s obrovskou dávkou dobrej nálady.
Seriálová Šípová Ruženka, bola zvláštnym fenoménom, podarilo sa jej totiž prekonať americké sitcomy.
- Seriál mal v Čechách od revolúcie najväčšiu sledovanosť. Bolo to nečakané a mňa to veľmi teší. Rozpútalo to polemiky. Domov mi volali muži aj ženy. Vyčítali mi, že som ako Růženka neurobila to alebo ono. A to je správne, umenie by malo ľuďom nastaviť zrkadlo, aby sa videli, aby si jeho prostredníctvom riešili problémy. Ako pri psychoterapii. Človek si svoj názor konfrontuje cez postavu z celým svetom.
Zrejme nebolo ľahké stotožniť sa s takýmto, nie celkom kladným charakterom?
- Bol to pre mňa hrozný boj. Tú postavu totiž písal muž a vymyslel tam veci, ktoré by žena nikdy neurobila. Bol to boj, aby som všetkých presvedčila. Aj keď sme na to mali hrozne málo času. "My všichni školopovinní" sa nakrúcali rok a pol a Růženka dva mesiace. Tak si to porovnajte ako sem ten kapitalizmus vtrhol. Za polovicu peňazí sa musí nakrútiť v tretinovom čase.
Takže ste narážali?
- Lámala hroty scenára. Napríklad keď predpisoval, že je veľmi nepríjemná na svojich zamestnancov. Postava bola napísaná pomerne dvojfarebne. Najskôr ako chudera a potom ako sviňa a kurva. Ja som chcela, aby jej chyby boli pochopiteľné. Prečo vznikli alebo prečo sa rozhodla či nerozhodla. Vadili mi scény napísané nepresvedčivo.
Vari každý kto si seriál obľúbil, teraz očakáva pokračovanie.
- Zatiaľ sa o tom nehovorí, pretože stav v ČT je teraz taký, že nikto nič nevie a neplánuje. Záleží, či budú diváci písať a dožadovať sa pokračovania. Keby to bolo v Amerike, rozumný producent by povedal: Malo to 38 percent sledovanosti, čo je vysoké číslo, začnem točiť ďalšie pokračovania.
V poslednom čase sa vám filmové úlohy doslova sypú. Ako vnímate popularitu?
- Myslíte kult hviezdy? Ten v Čechách funguje naopak. Dostanete sa trochu do povedomia a všetci si povedia: Aby sa nám neokukala.
V denníku šílené manželky ste si zahrali s Marošom Kramárom. Ako ste si rozumeli?
- Maroš je úžasný človek. Nedávno nás nezávisle na sebe oslovili nejaké noviny. Odpovedal, že keby som nemala toľko detí, zobral by si ma. Odkázala som mu, že je alibista. Ale videli sme sa vlastne strašne málo, pretože nakrúcanie bolo tiež rýchle. Maroš mi bol sympatický najmä preto, lebo máme rovnaké výrazové prostriedky. Je otvorený a nepríde s ničím vopred vyfabulovaným, ale nechá na seba pôsobiť partnera. Darilo sa nám dokonca meniť text na mieste. V scenári bolo trebárs napísané: Maroš príde a zľahka poklepe manželku na rameno. A nakoniec to skončilo tak, že prišiel, posadil ma na kuchynský drez medzi riad a tam sme sa skoro začali milovať. Alebo naša akcia keď ho nachytám s milenkou bola tiež vymyslená na mieste. Presvedčili sme režiséra, aby vzal to čo sme urobili my. Maroš mlátil so mnou o pult a bolo to presvedčivé.
Chcete si s ním ešte zahrať?
- Veľmi. Ale bol by to boj na život a na smrť. Pretože my ani jeden nemáme pud sebazáchovy.
Málo hercov má práve takýto dar…
- Oni zrejme viac sledujú ako im to sluší a či náhodou nie je vidieť partnera lepšie a viac. My sme s Marošom v tomto dve zvieratká. Takže išlo o animálne stretnutie. Takéto povznášajúce herecké stretnutia mám ešte s Bolkom Polívkom, lebo je z podobného cesta ako Maroš. Obaja sú hráči. Rozdajú sa karty a oni prepadnú hre. To je ten boj, ktorý milujem.
Začína sa advent. Ako prežívate vianočnú atmosféru?
- Stále tvrdím: Fuj ty štedrý večer. Nepáči sa mi, že sa z Vianoc stal konzum a zahltili nás vecami. Keď od októbra vidím tých Santa Klausov a vianočné ozdoby, tak ma obchádza hrôza. Navyše mám 22. decembra premiéru v Činohernom klube. Ide o hru Portugalia, takže viem, že Vianoce začnem chystať až 23. ráno. A mám čo robiť, keďže sa nás pri stole vrátane mojich piatich detí, manžela svokry a švagra, stretáva dvanásť až pätnásť. Vianoce vlastne rada nemám, ale snažím sa ich prežiť. Samozrejme darčeky kupujem, pretože by som sklamala deti. Dostávajú kopu nezmyselných darčekov. Ale radšej sa snažím aby Vianoce boli u nás celý rok. A viete, že práve tuná v Košiciach som mala dnes po prvý raz pocit, že sa blížia? Bola som na prechádzke v centre a zacítila som vôňu karamelového popcornu. Som tu po prvý raz a som úplne okúzlená. Viem si predstaviť ten vianočný trh a ľudí na námestíčku. Kolegovia sa mi kvôli tomu stále smejú, že si idealizujem každé mesto, v ktorom nežijem. Takže si možno idealizujem aj Košice. Ktovie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
