Predovšetkým je to chutné a kvalitné mäso a masť. Dodnes sa na mnohých miestach Slovenska zachovali povestné husacie hody. Okrem mäsa nám dáva perie, ktoré sa v minulosti používalo ako výplň do perín a vankúšov. Z peria sa vyrábali mnohé úžitkové predmety a ozdoby. Krídlami sa vymetali pece a komíny a svoje miesto malo perie aj pri výrobe rôznych umelých kvetov. Husi pre svoj odchov potrebovali vodné plochy aj pastviny a v minulosti bol pastier husí - husár, husiarka - povolaním. Hus nedávala len úžitok, ale mala aj heraldický význam.
Už odpradávna bola hus symbolom nesmrteľnosti a prastarým znakom života a najvyššieho zasvätenia. Hus si uctievali už starí Indovia, Egypťania, Rimania a Kelti. Pre svoje úžitkové vlastnosti a krásu sa hus stala heraldickým symbolom už známeho husitského hnutia v 15. storočí, ale aj symbolom mnohých šľachtických erbov. Do rodových erbov sa hus dostala často v spojitosti s hadom a stromom. Táto kombinácia znakov zvýrazňovala spojenie vedomia a podvedomia.
Významné postavenie sa dostalo husi už za čias starých Keltov. Bolo to v období laténskej kultúry približne 800 - 300 rokov pred naším letopočtom. Kelti jej venovali pozornosť a zobrazovali ju na rôznych predmetoch. Kelti 1. november považovali za jeden zo štyroch najväčších sviatkov v roku. V tento deň usporadúvali veľké slávnosti. Na nich pili pivo a jedli pečené husi naplnené chutnými orechovými plnkami. Pre Keltov tento čas znamenal príchod zimy, na ktorú sa dobre pripravovali aj pečenou husacinou, ktorou naberali potrebné sily a energiu.
Keltská kultúra za sebou nezanechala žiadne písomné dokumenty. Kelti na rozdiel od okolitých kultúr uplatňovali živú kultúru, živú školu s poznaním a zapamätávaním. Ich kultúra sa prelínala s gréckou a rímskou. Kelti svoju veľkú porážku (prvú) utrpeli od Antiochosa v Malej Ázii v roku 275 pred naším letopočtom, ale definitívnu v roku 52 - 51 pred Kristom. Vtedy Rimanov viedol Július Cézar a na čele Keltov stál známy galský vodca Vercingeoixa, ktorý bol nakoniec porazený a v Ríme popravený. Potom nastal čas likvidácie keltov a celej ich kultúry, obzvlášť s rozvojom kresťanstva. Jedna náboženská ideológia likvidovala druhú. Prvou obeťou sa stali keltskí učitelia - druidovia, potom keltskí muži a významné osobnosti. Čas, predmety, zvieratá, rastliny a pod. dostávali inú znehodnocujúcu podobu a formu, osobitne v období asketickej kresťanskej výchovy v stredoveku.
Aj vták vznešenosti a nesmrteľnosti - hus - dostal rôzne potupné pomenovania a stal sa synonymom hlúposti a dobrého jedla. To sa vo vedomí a zvykoch ľudí zachovalo a pretrváva dodnes: "Hlúpy a neskúsený ako hus; Dočkaj času, ako hus klasu; Trafená hus zagága; Rozumieš sa do toho, ako hus do piva; Ja som s tebou husi nepásol; Bodaj ťa pečená hus kopla; Nerozumieš tomu, ty hus; Idú ako husi."
Husi chovali pri chráme na rímskej Kapitole pre kultové obrady. Ony sa pričinili o záchranu Ríma. V roku 388 pred naším letopočtom sa k rímskym hradbám nepozorovane priblížili Galovia s úmyslom zničiť Rím. Ich zvuky zachytili jedine husi. Čo nedokázali uši psov a strážcov Ríma, ale zaregistrovali to husi a začali silno gágať. Zvýšili ostražitosť strážcov. Takto sa Rím zachránil pred svojím zničením. Táto udalosť zvýraznila postavenie husí a boli povýšené do stavu posvätných bytostí v Ríme.
V prvej polovici 16. storočia prenikol do Fričoviec spríbuznený rod Bertotyovcov, ktorý má svoje pôvodné korene v neďalekých Bertotovciach. Šľachtic Stanislav Bertoty vtedy pôsobil ako podžupan Šarišskej župy a bol aj kapitánom Šarišského hradu. Jeho syn Martin bol potom priamym zakladateľom rodu Bertotyovcov vo Fričovciach. Jeho syn, Krištof Bertoty, tam už pôsobil ako fričovský zeman a majiteľ zemianskej kúrie. Tá bola postavená neďaleko terajšieho renesančného kaštieľa v blízkosti rozsiahlych močarísk a obecných pastvísk. V tomto prostredí sa vlieva Kopytovský potok do Veľkej Svinky. Vytvorili sa tam rozsiahle mokrade vhodné pre chov rýb a vodného vtáctva, teda aj pre chov husí. V obci v roku 1571 dal spomínaný Krištof postaviť kaplnku s kamenným erbom z roku 1577. V rodovom erbe je zobrazená postava zemana, dve husacie hlavy s krkmi a kytička troch veterníc. Okrem toho sú tam ďalšie nápisy a iniciálky Krištofa Bertotyho. Erb je dôkazom toho, že aj tento šľachtický rod prejavoval veľkú úctu a pripisoval dôležitosť chovu husí. Dodnes sa tam zachovali malé rybníčky a úžitkový rybník pri štátnej ceste, ktorý už ani neslúži pre hospodárske účely. Pôsobí skôr neekologicky a odpudzujúco a vo Fričovciach už neostali žiadne stopy po bývalom uznávanom chove husí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
