PhDr. Klaudia BUGANOVÁ, etnografka Vsl. múzea v Košiciach
Veniec, sviečky, olovo, roráty sú typické adventné symboly, ktorých podobu poznáme všetci. Avšak ak by sme mali povedať, či patria k adventu alebo už k Vianociam alebo definovať odkiaľ sa u nás vzali, bola by to zaiste pre mnohých hádanka.
Adventný veniec
V kostoloch sa už v prvú adventnú nedeľu objavuje jeden pekný typický adventný symbol - veniec so štyrmi sviecami. U nás zdomácnel až v 30-tych rokoch 20. storočia a jeho prevzatie z protestantskej tradície malo iste zmysel. Je znamením nádeje a holdom tomu, ktorý prichádza, ako to zreteľne ukazujú ozdobené vetvy a sviece. Je aj symbolom Kristovho evanjelia, ktorého autormi boli štyria evanjelisti Lukáš, Marek, Matúš a Ján. Adventný veniec nechýba ani v mnohých našich domácnostiach. Na trhu si možno vybrať zo širokej ponuky, no prevládajú väčšinou rôzne umelohmotné výtvory. V našej kultúrnej tradícii má však svoje nezastupiteľné miesto veniec z čečiny. Na mnohých miestach Slovenska, kde je dostatok ihličnatých lesov, si ho zhotovujú ľudia sami. Potrebujú k tomu pevnejší drôt, výhonky viniča a potom krátke halúzky jedle alebo smreka, ale aj iných okrasných drevín. Tieto potom pomocou drôta ovíjajú na pripravený kovový kruh. Ozdoby na adventnom venci by mali byť skromné, iba suché plody, šípky, šišky alebo mašle vo fialovej, prípadne bielej farbe. Lebo adventný čas je taký malý pôst. Obdobie zákazu svadieb, tanečných zábav, hlučných osláv. Obdobie pokánia, zamyslenia, kajúcnosti a očistenia človeka. Čas, kedy si ľudia majú venovať navzájom viac lásky a pri každej zapálenej sviečke stále viac otvárať srdcia pre príchod najdôležitejšieho a najväčšieho návštevníka - Ježiša.
Adventné sviečky
Nemajú nejakú špeciálnu podobu, ale v tomto čase, kedy ubúda denného svetla, sa zapaľujú veľmi často. Symbolizujú svetlo, prenesene aj nevinnosť a čistotu. Adventné sviečočky majú rozmanité tvary, umne stočené z tenkých pramienkov knôtu obalených voskovou vrstvičkou. Sviece ožarovali priestor nespočetnými odleskmi, veľkí aj malí pozorne počúvali a v duchu sa tešili na najkúzelnejšie chvíle roka.
Roráty
Pekným zvykom, súvisiacim s očakávaním príchodu Spasiteľa bolo chodenie na "roráty". Tieto každodenné sväté omše ku cti Bohorodičky Panny Márie dostali meno od slov úvodného latinského žalmu, ktorý kňaz spieval na stupňoch oltára: "Roráte coeli désuper rosu dajte nebesia zhora, otvor sa zem a daj nám Spasiteľa" vytvárali atmosféru onoho času očakávania neopakovateľne a neodmysliteľne. Začínali ešte pred rozvidnením. Ľudia vstávali za tmy, poobliekali sa do teplých šiat, lebo vonku už bola zima. Vzali si lampáše, či baterky a častokrát brodiac sa snehom a znášajúci štipľavý mráz smerovali do kostola. Obloky chrámu už bývali rozsvietené a hoci bolo iba šesť hodín ráno, boli vnútra kostolov plné ľudí všetkých vekových kategórií. Nechýbali ani deti, ktoré by možno rady sladko spali, ale dospelí ich brávali so sebou. Organ hral a v kostoloch sa spievala pieseň: "Aj hľa Hospodin príde a všetci svätí s ním. A bude v onen deň svetlo veľké". V alelujových textoch sa spájala oslava očakávaného Mesiáša s úpenlivou prosbou o jeho spasiteľný príchod.
Olovo
V adventnom čase doliehala na ľudí aj akási tieseň, či úzkosť. Veď sa museli na jednej strane vyrovnať s úbytkom denného svetla a na druhej strane prijať istotu, že príde jasné svetlo, ktoré zastaví cestu do reálnej ale predovšetkým duševnej tmy večnosti. Odpradávna boli rozšírené predstavy o tom, že za dlhých zimných nocí sa prírodné sily dostávajú do divokého zápasu. Svet je zaplnený mnohými démonickými bytosťami, akýmsi divokým vojskom, ktoré porazí slnko - symbol tvorivej sily. Ľudia sa snažili zabrániť pôsobeniu zla rôznymi rituálnymi úkonmi. Boli to čary, veštenia a iné pozitívne či negatívne praktiky. Ľudia pri nich používali rôzne ochranné prostriedky - predmety, rastliny a magické znaky. Jedným takýmto predmetom, ktorý pomáhal mladým dievčatám spoznať podobu svojho nastávajúceho, bolo olovo. To sa zahrialo nad ohňom a lialo z lyžice cez ucho kľúča do nádoby so studenou vodou. Podľa tvaru masy sa usudzovalo, aké povolanie bude mať muž, za ktorého sa dievča vydá. Mohlo mať pušku, vtedy bude manžel vojak alebo poľovník, mohlo mať tvar kolesa, čo poukazovalo na kolára alebo mlynára. Ak malo len kruhový tvar znamenalo to, že je to veniec a teda určite vydaj.
Dnes už nie je advent obdobím posvätnej tichosti, úplne ho prehlušuje reklama, zhon a náhlivosť. No bolo by nielen pekné, ale aj užitočné vrátiť sa k starej tradícii.
Autor: Ing. Lórant KULÍK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
