dokonca v jednom reprezentačnom dueli nastrieľal v Považskej Bystrici Rumunom tri góly. Medzi seniormi zažil vzostupy i pády, pekné i zlé časy. Často mal smolu najmä preto, že bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Reč je o odchovancovi Slavoja Trebišov Petrovi Furdovi.
Ste spokojný s tým, čo ste počas kariéry dosiahli?
Isteže som mohol dosiahnuť aj viac, ale domnievam sa, že nie vždy mi priala štastena. Čo ma najviac štve, že to bolo predovšetkým v materskom Slavoji Trebišov. Bolo to v čase, keď som sa vrátil z vojenčiny v Banskej Bystrici. Slavoj viedol dnes už nebohý Štefan Nadzam, s ktorým som si veru nepadol dvakrát do oka. Musel som teda bočnými cestičkami cez Budkovce odísť do Prešova.
Nebolo vám ľúto opustiť materský klub a tým pádom aj rodinné zázemie?
A ešte ako! Ale napokon sa to ukázalo ako dobré rozhodnutie. Mal som totiž možnosť nakuknúť do ozajstného futbalu.
To ste však mali aj počas vojenčiny pod Urpínom. Na Štiavničkách sa vtedy pod taktovkou Jozefa Adamca zišla silná partia, však?
Mal som tú česť byť v mužstve aj s Kociánom či Nemcom. V áčku som sa však dlho neohrial. Mal som problémy s kolenom a putoval som do juniorky. Hoci sme hrali len krajskú súťaž, boli sme veľmi silní. Hrával som trebárs s Luhovým, Solárom či Klejchom.
Aj preto ste boli po návrate do Trebišova taký rozčarovaný?
Nie, nepokladal som sa za hviezdu. Myslel som, že sa z druholigového Trebišova "odpichnem" a pôjdem vyššie. Osud to však zariadil inak...
...a zavial vás pochybnou cestou k vtedajšiemu nováčikovi tretej ligy do Budkoviec.
Bol som tam len polroka a potom som zamieril do Prešova. Niekomu to asi takto vyhovovalo... V Tatrane som sa zhodou okolností po ďalšom polroku stretol znovu s trénerom Nadzamom, takže som znovu musel odísť na hosťovanie do Bardejova. Klobúk dolu pred ním, čo vo futbale dokázal, ale ozaj neviem, prečo som mu práve ja nepadol do oka. Iste mal na mňa prísnejší meter, ako na ostatných. Taký Džubara či Juraško boli opačné prípady.
V Bardejove ste sa však nemali na čo sťažovať, veľa nechýbalo a mohli ste byť znovu druholigista, že?
Postup nám ušiel v posledných dvoch kolách, keď nás predstihli VSŽ Košice. Železiari mali o mňa záujem už počas sezóny a, keďže sme sa dohodli, napokon som postúpil. Vtedy si ma vyhliadol funkcionár VSŽ Alexander Rezeš, ktorému som už cez sezónu podpísal prestupové lístky.
Práve tento krok bol, zdá sa, najväčším ternom vašej kariéry, súhlasíte?
Nesťažujem sa. Práve vtedy sa začali budovať základy klubu, ktorému potom mnohí vraveli "Milionarios". Po fúzii VSS s VSŽ nás tam bolo asi päťdesiat hráčov, mali sme denne dve tréningové fázy a na starosti nás mali štyria tréneri. V kuse sme medzi sebou hrali futbal a občas sme ho mali plné zuby. Potom sa vyselektoval káder, ktorý postúpil do prvej ligy a ktorý senzačne porazil v poslednom ročníku Československého pohára Spartu Praha 5:1.
Mnohí hráči si počas pôsobenia v 1. FC finančne polepšili. Čím sa môžete pochváliť vy?
Bol som tam v úplných začiatkoch a pán Rezeš ešte nebol taký štedrý. Až neskôr, keď prišli Diňa, Weiss, Pančík, Gostič či Ondruška, sme mali na slovenské pomery vynikajúce podmienky. Obzvlášť, po triumfe v pohároch sme pocítili finančnú silu VSŽ.
Vtedy ste si prvý i posledný raz v kariére zahrali i v európskych pohároch. V predkole Pohára víťaza pohárov ste najprv vyradili litovský Žalgiris Vilnius, no neskôr ste stroskotali na tureckom Fenerbahce Istanbul.
Pritom doma sme Turkov porazili 2:1. V Istanbule sme pred 40 000 divákmi nešťastne podľahli 0:2 a so súťažou sme sa rozlúčili.
A onedlho ste sa lúčili aj vy sám...
V jeseni 1993 po zápase s Lokomotívou si mňa, Stachuru, Pobegajeva a Blahušiaka zavolali na výbor. Povedali nám, že sme stratili ich dôveru a spolu so Stachurom nás vyhodili. Boli sme hráči s končiacou zmluvou, ktorí prišli skoro zadarmo a tak sme boli najprijateľnejšou obeťou. Pritom podľa hodnotenia rôznych denníkov som bol takmer najlepším hráčom 1. FC. Zavolal si ma aj Ján Zachar, ktorý by v žiadnom prípade nedal súhlas na náš vyhadzov. Pritom Cyril Stachura nastúpil proti Lokomotíve iba v druhom polčase, ale aj on musel odísť. Jaroslav Pollák by o tom vedel asi viac povedať...
Putovali ste teda až do treťoligových Michaloviec. Prečo práve tam?
V tom čase tam nebolo zlé mužstvo, veď Micák, Tomovčík, Belan, Gerich či Mati hrajú dnes ligu. Vtedajší majiteľ Zemplína Marián Kelemen mal veľmi dobre kontakty s pánom Pollákom, a tak sme tam s Cyrilom vlastne museli ísť. Aj napriek tomu sme hrali o špicu, no o postup sa vtedy bili Budkovce so Svidníkom. Ako je známe, nepostúpil nik.
Čo si myslíte o vtedajšej ére Zemplína?
Myslím, že páni Kuchta a Kelemen nerobili svoju prácu zle, len im chýbal väčší zmysel pre hospodárnosť. Keby sa v tej treťoligovej sezóne nerobili také okaté zákulisné podfuky, možno by boli Michalovčania druholigoví. Nepremyslené hospodárenie je však dlhoročným problémom michalovského futbalu. Myslím si, že pri tak silnom zázemí mal byť už dávno úplne inde. Ja som odtiaľ odišiel už dve kolá pred koncom sezóny 1993/1994.
Vraj to bolo kvôli nadváhe. Čo vy nato?
So svojim vzrastom nič nenarobím, ale na druhej strane je moja váha stabilná. Teraz mám len o štyri kilá viac oproti časom, keď som bol v lige. V najvyššej súťaži to Zacharovi nevadilo, ale v Michalovciach bolo po sérii zlých výsledkov na vine Furdove brucho. Kto chcel psa biť, palicu si našiel...
Ďalším útočiskom bolo pre vás treťoligové Istebné. Kto nasmeroval vaše kroky na Oravu?
Miestny vplyvný človek bol bývalým spolužiakom Alexandra Rezeša, a tak som si opäť príliš nemohol vyberať. Pritom sme už boli jednou nohou v Mineráli Dubová, no keďže zasiahla vyššia moc, putovali sme znovu tam, kde si priali páni z Košíc. Ja hovorím, že do Istebného sme museli ísť dobrovoľne na silu... Ale rok strávený v tomto klube neľutujem. Bola tam perfektná rodinná atmosféra a zároveň oveľa lepšie vzťahy ako predtým v Michalovciach.
Až potom sa rozišli vaše cesty so Stachurom. Kým Cyril odišiel do Humenného, vy ste šokujúco zamierili do Šarišských Draviec, ktoré v tom čase hrali najnižšiu triedu ObFZ. Ako si máme vysvetliť tento váš prekvapujúci ťah?
Nuž, jednoducho. Mám tam veľmi dobrého kamaráta Albina Mišenčíka, ktorý sa v tom čase podujal vytiahnuť miestny futbal z bahna. Našiel sa dobrý sponzor, ktorý si ma vytypoval na to, aby som pomohol miestnemu klubu na vyššie poschodia futbalovej spoločnosti. Z roka na rok sme postupovali, až sme skončili v piatej lige. Pred dvoma rokmi som sa rozhodol vrátiť domov do Trebišova. Aj napriek tomu som dochádzal každú nedeľu 125 km tam aj späť.
To bolo zrejme pre vašu rodinu neúnosné a tak ste sa rozhodli prijať ponuku nováčika V. ligy J-V zo Stredy nad Bodrogom, však?
Presne. V lete ma oslovili páni Dolgoš a Sitkár, či by som im nepomohol pozdvihnúť úroveň miestneho futbalu. Slovo dalo slovo a tak som tam. Zatiaľ sa nám darí, veď sme ako nováčik skončili druhí. Momentálne je tam futbalová eufória, chlapci sú tiež nadšení, takže radosť mám aj ja.
Kam to chce tréner Furda dotiahnuť. Netrúfa si tromfnúť hráča Furdu?
Pozor, hráč Furda ešte stále diriguje obranu Stredy nad Bodrogom. Ale vážne, keď to dotiahnem aspoň tak ďaleko ako hráč, budem šťastný. Keď nie, nič sa nedeje. Budem sa venovať rodine a manželke, ktorá mi vytvára výborné rodinné zázemie.
Momentálne máte dosť netradičné zamestnanie. SBS-ky boli mnohokrát v minulosti spájané s rôznymi machináciami. Nemáte o seba obavy?
Nie, naša firma je legálna a navyše aj seriózna. Po návrate do Trebišova som si spravil potrebný kurz a podujal som sa robiť strážnika. Práca ma veľmi baví, navyše v stredu, nedeľu a piatok mám zakaždým voľno, nuž stíham aj futbalové povinnosti.
Peter Furda
Rodisko: Michalovce, 28.11. 1966. Vzdelanie: Stredná potravinárska škola Trebišov. Zamestnanie: SBS Lumix Čerhov. Rodina: manželka Ľubica (40), deti: Sandra (12), Peter (10). Hráčska kariéra: do 1985 Trebišov, 1985-1987 ZVS Banská Bystrica, 1987 Trebišov, 1988 Budkovce, 1989 Prešov, 1990-1993 VSŽ a 1.FC Košice, 1993-1994 Michalovce, 1994-1995 Istebné, 1995-2000 Šarišské Dravce, 2001 Streda nad Bodrogom. Trénerska kariéra: 1995-2000 hrajúci tréner Šarišských Draviec, 2001 hrajúci tréner Stredy nad Bodrogom. Úspechy: reprezentant ČSSR do 16, 17, 18 rokov, v sezóne 1992/1993 víťaz Slovenského pohára po triumfe v Rimavskej Sobote nad Dunajskou Stredou, v tej istej sezóne víťaz Československého pohára po víťazstve 5:1 nad Spartou Praha v Poštornej.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
