malý, že pri izbovej teplote by bilión týchto biologických počítačov mohlo paralelne pracovať na kvapke vodnatého roztoku s veľkosťou desatiny milimetra. Spoločne by vykonali miliardu operácií za sekundu s presnosťou viac ako 99,8 percenta a spotrebovali by menej ako miliardtinu wattu elektrickej energie.
Počítačový pionier Alan Turing už v roku 1936 považoval za možné riešiť matematické úlohy strojom, ktorý by sa skladal iba z písacej a čítacej hlavy, posuvného mechanizmu a nekonečne dlhej pamäťovej pásky. Páska by mala v každom poli jeden znak použitej abecedy alebo medzeru. Tejto požiadavke zodpovedajú aj molekuly DNA. Ich výhodou v porovnaní s bežnými počítačmi je potenciálne obrovská výpočtová kapacita. Molekulárne procesy sú síce pomalšie ako tie elektronické v kremíkových čipoch, ale výpočty zato môžu prebiehať paralelne a nie po sebe ako doteraz.
Softvér nanopočítača, ktorý vyvinul tím pod vedením Ehuda Shapira, sa skladá z molekúl DNA. Každá z nich nositeľkou určitej genetickej informácie. Dva prírodné enzýmy, z ktorých jeden DNA na určitých miestach reže (nukleáza Fok I) a druhý zasa skladá (ligáza), predstavujú hardvér. Ak sa tieto zložky zmiešajú vo vodnatom roztoku, softvérové a hardvérové molekuly začnú spolupracovať a vytvoria výstupnú a vstupnú molekulu. Vznikne tak jednoduchý počítač, ktorý pracuje len s dvoma molekulárnymi stavmi: nulou a jednotkou.
Tento nanopočítač sa dá voľbou v súčasnosti ôsmich softvérových molekúl programovať na vykonanie nenáročných úloh. Jeho najväčšou súčasnou nevýhodou je krátka trvanlivosť pamäťového média a ohraničená programovateľnosť.
Autor: Rehovot (TASR)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
