nukleárnej vojne. Inými slovami šlo o to, aby pri zásahu určitých častí komunikačnej siete nepriateľom, zbytok fungoval ďalej, aby riadiaca a veliteľská sieť spájala mesto s mestom, štát so štátom, základňu so základňou. Takýto systém však nemohol mať žiadne centrum, žiadne centrálne uzly, ktoré by boli ľahko zraniteľné a ich zničenie by tak stačilo na vyradenie celej siete. Pracovníci RAND Corporation vtedy prišli s riešením, že ich sieť nebude mať žiadne centrálne riadenie a ďalej bude od samého začiatku navrhnutá tak, aby mohla fungovať v "havarijnom" stave.
Podľa tohto princípu si budú všetky uzly rovnocenné a každý bude schopný vytvárať, predávať a prijímať správy. Správy budú rozdelené do častí (paketov) a každá časť bude posielaná nezávisle na sebe. Každý paket si bude hľadať cestu samostatne, uzly si ich budú prehadzovať tak dlho, až kým pakety nedorazia na určené miesto. Tento spôsob "pokusov a omylov" je síce veľmi neefektívny, ale podstatné je, že je veľmi spoľahlivý.
Táto spletitá koncepcia decentralizovanej siete bola odskúšaná koncom roku 1969. Sieť mala štyri uzly a bola pomenovaná ARPANET. Ale už v druhom roku fungovania sa stalo to, s čím pôvodne nik nerátal: miesto toho, aby sieť slúžila pre spojenie výpočtových zdrojov, začala slúžiť na výmenu informácií, správ aj na obyčajnú osobnú komunikáciu.
V 70-tych rokoch sa sieť ARPANET-u stále viac rozrastala, v roku 1972 už počet uzlov prerástol číslo 50. V tých istých rokoch sa okrem protokolu používaného ARPANET-om začal používať nový protokol TCP/IP. Týmto protokolom sa prepájali všetky nové siete a pôvodný ARPANET tak zostal bokom. Neskôr sa od neho oddelila aj vojenská časť - MILNET.
V roku 1989 vymyslel anglický počítačový odborník Timothy Berners-Lee pre potrebu laboratórií CERN nový spôsob komunikácie - tzv. hypertextové dokumenty. Takéto texty obsahujú odkazy na iné dokumenty umiestnené kdekoľvek, napríklad na opačnej strane zemegule. Pretože tento spôsob ovládania bol veľmi jednoduchý a intuitívny, rýchlo sa rozšíril aj mimo CERN. CERN tento programový komplet nazval web - pavučina. Ten je v dnešnej podobe - World Wide Web (www - celosvetová pavučina) neoddeliteľnou súčasťou internetu.
Napriek stálemu rozvoju bol internet ešte na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia výhradne textovou záležitosťou. Až v roku 1992 sa objavili prvé grafické prehliadače, ktoré umožnili zobrazovať obrázky doplňujúce textové informácie tak, ako to poznáme dnes.
V roku 1996 už bolo na internet napojených asi 25 miliónov počítačov vo viac než 180 krajinách. Na Slovensku sa internet objavuje v roku 1990. Spočiatku to boli iba niektoré univerzity. Mohutný nástup začal v roku 1995 a trvá prakticky až dodnes. To už ale internet ovláda mnoho ďalších vecí...
Autor: ji
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
