hniezda čajok, fulmarov a aliek.
Najpočetnejšie zastúpené v týchto vtáčích bazároch bývajú alky (Fratercula arctica alebo Lunda cirrhata) - malé až stredne veľké pomerne zavalité vtáky pripomínajúce antarktické tučniaky. Vyznačujú sa krátkymi končistými krídlami a nohami posunutými na trupe celkom dozadu. Dlhé prsty spájajú plávacie blany. Pri väčšine druhov je horná strana tela čierna alebo tmavosivá, spodná čisto biela. Alky sú typicky morské vtáky, celý rok žijú na otvorenom mori, len hniezdiť vychádzajú na pevninu. Na súši sa pohybujú ťarbavo, ich pravým živlom je voda. Výborne sa vedia potápať, až do hĺbky 20 - 30 m, pričom mávajú krídlami akoby leteli. Nohami iba kormidlujú. Keď ozaj lietajú, prudko trepú krídlami, letia rýchlo, ale neobratne manévrujú a ťažko vzlietajú.
Alky lovia ryby, kôrovce, mäkkýše a iné morské živočíchy. Mláďatá plávajú a potápajú sa skôr než sa operia a naučia lietať. V hniezde ostávajú len 2 - 4 týždne, potom ich rodičia vábia do vody tak, že plávajú pod hniezdom a volajú na mladé. Tie sa po určitom váhaní, prinútené hladom, osmelia a vyskočia z hniezda. Pád brzdia krídlami a ich dopad tlmí hustý páperček. Rodičia potomka na mori istý čas sprevádzajú, ten sa však hneď živí sám. Mláďatá pohlavne dospejú po 2 - 3 rokoch a zvyknú sa vrátiť do rodnej kolónie.
Alky tokajú spoločne vo veľkých kŕdľoch. Zásnuby prebiehajú na mori i na skalách. Vytvorené páriky hľadajú vhodné miesto na zahniezdenie, pričom dochádza k šarvátkam medzi rôznymi dvojicami. Väčšinou hniezdia na skalných rímsach a výstupkoch alebo v skalných štrbinách. Pre nedostupný materiál na výstelku hniezda kladú vajcia priamo na holú skalu. Vajcia sú pomerne veľké a majú kužeľovitý tvar. Ak sa o takéto vajce zavadí, točí sa okolo svojho úzkeho vrcholu a nespadne, zostane na mieste na úzkej skalnej podložke. Vajce bežného tvaru by sa ľahko skotúľalo. Násadu zohrieva najčastejšie samica, niekedy sa partneri striedajú. K najrozšírenejším druhom alky patrí alka tenkozobá a hrubozobá, nazývané aj norce. Obe sú stredne veľké s mocným zahroteným čiernym zobákom. Alka tenkozobá sa vyskytuje na pobreží Atlantiku v Európe až po Portugalsko a v Amerike po Kaliforniu. Od nej trocha menšia alka hrubozobá je obyvateľom ďalekého severu. Alka zrkadlová čiže svištúň je v svadobnom šate celá čierna, až na veľké biele "zrkadlá" na krídlach. Vyznačuje sa aj jasne červenými nohami. Na rozdiel od svojich príbuzných je viac samotárska. Najmenšia je alka drobná, zavalitá, nápadná krátkym zobáčikom. Je to otužilec z drsných polárnych oblastí. Alka vrúbkozobá, predtým dosť nevhodne nazývaná malá, má sploštený čierny zobák. Jej európsky areál zasahuje na juh po ostrov Helgoland. Kuriózne vyzerajú mníšiky a lunda. Majú vysoký, z bokov silne stlapkaný zobák, pri mníšikoch pestrofarebný, červený a oranžový, pri lunde žltý. Mníšiky, čiernobradý a bielobradý, majú spodnú časť tela bielu, kým lunda je celá tmavohnedá a po bokoch hlavy má dlhé biele perá podobné prameňom vlasov. Mníšiky hniezdia v norách na trávnatých ostrovčekoch, kým lunda na zemi. Oba rody sú v severných moriach miestami veľmi hojné a zasahujú až vysoko do polárnej oblasti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
