slovám, ktoré jej pred pár sekundami povedal jej syn. Srdce matky išlo prasknúť od žiaľu, keď sa muselo zmieriť s predstavou, že hoci je Petr len niekoľko desiatok kilometrov od domova, je vlastne nenávratne preč. Táto strašná pravda jej možno v prvom momente ani neprišla na um, no po krátkej chvíli sa neubránila myšlienke, že keď Petra vyprevádzala na európsky šampionát do 18 rokov, videla ho zrejme naposledy. V tom horšom prípade. Tá lepšia alternatíva, ktorou sa utešovala bola, že mohla opäť zhliadnuť o niekoľko rokov. Koľko presne, to si nik netrúfal odhadnúť. Písal sa totiž rok 1984. Rodina Svobodových sa ocitla na čiernej listine...

Petr Svoboda začínal s hokejom v rodnom Moste. Trénerom sa najprv vôbec nepozdával. Odporúčali mu, aby sa viac venoval matematike, tá mu išlo podstatne lepšie. K hokeju prišiel dosť neskoro, až ako 10-ročný a ešte aj vtedy nebol úplne presvedčený o najsprávnejšom výbere. Svojou húževnatosťou však rýchlo zmazal hendikep, ktorý mal na svojich rovesníkov. Netrvalo dlho a prebojoval sa do ligového kádra neďalekého Litvínova - mal 17 rokov. Nesporný talent obrancu si všimli i reprezentační tréneri do 18 rokov, ktorí si ho vybrali na na ME do Nórska v roku 1983. Skvelý začiatok, čo iné si môže športovec priať. Tieto šťastné udalosti do seba zapadali, ako ozubené kolesá, sprevádzali pritom Svobodu počas celej kariéry. V krajine fjordov sa nestratil, naopak, výbornou hrou si vypýtal miestenku i na budúce ME 18 v Nemecku. Ktovie, možno už vtedy mal presne premyslený plán na ceste za svojím snom. Na ceste za Stanley Cupom. Na ceste za svojím priezviskom, ktoré u komunistickej moci vzbudzovalo hrôzu a stav najvyššej pohotovosti zároveň. Bol už rozhodnutý, teraz, alebo nikdy. Po prvom zápase na šampionáte sadol do autobusu a odišiel do Mníchova k tete, ktorá emigrovala v roku 1968. Bez rozlúčky. Na sentiment nebol čas, navyše bol nebezpečný. Azda nikdy v živote nebolo preňho telefónne slúchadlo také ťažké, ako na jar 1984, keď zatelefonoval domov, že sa nevráti.

"Keď človek po rokoch rozmýšľa nad tou situáciou, tak bola jednoduchšia v tom, že som bol mladý, nepremýšľal som do hĺbky, bolo v tom viac spontánnosti. Je to dobrá životná skúsenosť. Keď som za komunizmu vyrastal v Československu, mal som sa dobre, ale všímal som si, že ďalšie kroky by už neboli také, aké by som ja chcel. Emigroval som nielen kvôli hokeju, ale i pre slobodu. Najhoršie z celého bolo, že som tu nechal rodičov a brata, pritom sme rodina, ktorá je veľmi súdržná. Prvých päť-šesť rokov, keď sme sa nemohli stretávať, bolo veľmi ťažkých. V živote však nič nie je zadarmo. Mama to brala veľmi ťažko, predsa len bol som veľmi mladý a nikde nebolo napísané, či sa ešte niekedy v živote uvidíme... Na jej mieste by som zareagoval asi rovnako. Otec to znášal o niečo lepšie, lebo vedel o mojich životných schopnostiach. Našťastie, vďaka pánu Bohu nastala politická zmena a mohli sme cestovať kdekoľvek," spomenul si na svoje rozhodnutie spred 17 rokov jeden z najväčších českých hokejistov súčasnosti Petr Svoboda. Ani on nechýbal na tenisovom turnaji Eurotel Easy Cup v Bratislave a preto nevyužiť možnosť na debatu s touto veličinou svetového hokeja, by bolo hriechom. Najmä, keď rozpráva zaujímavo, pútavo a bez pre niekoho obľúbených poznámok typu: ale toto tam nepiš...

Štátna moc si Petra Svobodu nejako zvlášť neistila, hoci vedela o príbuznej v Nemecku. "Ja som v tom čase už dosť cestoval a vtedy veľmi chlapci neutekali, takže štátna moc nemala s nami veľa starosti." Starosti s ňou však začal mať jeho otec. V Litvínove ho vyhodili z hokejového klubu, takže prišiel o prácu. Azda nikoho neprekvapí, že zvesť o emigrantovi sa rozniesla veľmi rýchlo. A nielen v Československu. Manažéri zo zámoria žeravili linky do Európy jedna radosť. Tímy NHL totiž čakali mesiace, niekedy roky, než dostali hráča, ktorého si vyhliadli. Svoboda bol jedným z mála, ktorý sa uchádzal o angažmán, pričom ešte neprešiel juniorským draftom. "Na šampionáte bolo 17-18 skautom, navyše boli dva mesiace pred draftom. O finančnú situáciu mi ani tak nešlo, išlo mi o to, aby som na druhý deň mohol robiť to, čo ma baví." Medzi manažérmi prepukol menší ošiaľ. Išlo o to, komu sa ho podarí získať v drafte. Pravidlá sú jasné. Akékoľvek dohady pred ním mohli stratiť zmysel, keď na poslednú chvíľu niekto iný vyfúkne ich tromf. Svoboda si tľapol s funkcionármi Montrealu Canadiens. Tí ho tajne dopravili do zámoria auviedli na pôdu najslávnejšej hokejovej haly všetkých čias - Forum - kde sa konal draft. "Canadiens prišli s najlepšou zmluvou, no zavážila hlavne tradícia. Hneď som bol rozhodnutý, že pôjdem do Montrealu." P. Svoboda sa stal prvým československým hráčom, ktorý sa na drafte zúčastnil osobne. V roku 1984 bola listina mladíkov doslova nabitá menami. Prvý si vyberal Pittsburgh a bral jednotku - nebol ňou nik iný, než Mario Lemieux. Po dvojke Kirkovi Mullerovi, v inom roku by bol asi suverénnou jednotkou, siahol druhý v poradí New Jersey. Do Chicaga putoval Ed Olczyk, Toronto si vybralo obrancu Ala Iafrateho. V poradí piaty si vyberal Montreal Canadiens. Z reproduktorov sa ozvalo: "Petr Svoboda, Československo." Prišiel na pódium, podal si rukus generálnym manažérom Savardom a vychutnával aplauz i obrovskú publicitu, ktorej sa mu dostalo od novinárov. Nebyť Lemieuxa, stal by sa najväčšou senzáciou draftu. "Samozrejme, naskočila mi i husia koža, keď som počul, ako vyslovili moje meno. Spomenul som si na bratov Šťastných, ktorí odišli štyri roky predo mnou a zrazu som tam, kde oni. Mám na to veľmi dobré spomienky." Jedna šťastná udalosť striedala druhú. A ďalšie stáli poslušne za dverami a čakali na príhodnú chvíľu. Pred rokom len sníval o NHL a zrazu je v mekke hokeja - v Montreale, kde v roku 1917 založili NHL. Má na sebe dres Canadiens, najslávnejšieho hokejového klubu na svete, ktorý sa hrdí bezkonkurenčným ziskom pohára lorda Stanleyho - 21. Slnko však stále nesvieti, prídu i nevľúdne dni. U P. Svobodu takú prišli zároveň s jeho príchodom do Kanady. Dojatosť z celej parády mohli predstavitelia Canadiens vyčítať len z očí mladíka zo srdca Európy. Reč bola nulová. Dva roky sa učil angličtinu, zvládol ju a žilo sa mu o poznanie plnohodnotnejšie. Hoci na ľade tak už bolo dávno. O slovo sa však hlásila jedna z najväčších šťastných udalostí. V roku 1986 si vychutnával pocit piť šampus z najslávnejšieho pohára - Stanley Cupu. Sen, o ktorý sa niektorí hokejisti usilujú i 20 rokov, neraz márne, sa P. Svobodovi splnil po dvoch rokoch. V divízii síce Canadiens skončili na druhí za Quebekom, no v play off ho vyradili, podobne, ako Boston a New York Rangers. Vo finále na nich čakalo veľké prekvapenie - Calgary Flames. Skúsený tím z Montrealu nezaváhal. "Mal som naozaj veľké šťastie. Montreal je naozajstné hokejové mesto a tento šport tam všetci milujú. Tlačia na hráčov, je to jednoducho životný štýl. Navyše hráči, ako Robinson, či Gainey, boli takí vynikajúci, že my sme naozaj tvorili akúsi rodinu. To nie je ako teraz, keď mladí chlapci čakajú, kedy skončí sezóna, aby mohli ísť domov, či na dovolenku. Tieto hviezdy vytvorili v mužstve výborné vzťahy a v Montreale mi tak uľahčili situáciu, že mi nič nechýbalo, samozrejme, ak nerátam, že som sa nemohol schádzať s rodičmi a s bratom." Zdá sa vám, že chýba ďalšia šťastná udalosť? Tu je, prišla ešte v tom istom roku. "Prvé dva roky v Montreale som býval v jednej rodine. Chlapci chodi

Zisk Stanley Cupu je jeden sen, no popri ňom získať i olympijské zlato, to už kombinácia, s ktorou sa nemôže popýšiť hocikto a nemilosrdne postaví do pozoru i hviezdy, ako Wayne Gretzky, či Mario Lemieux. A to už nehovoriac, že práve v Nagane vo finále proti Rusom v bezgólovom stretnutí strelili v predĺžení Svoboda zlatý gól. A ďalšia šťastná udalosť je na svete. Ozaj, koľkokrát ste si ho vychutnali zo záznamu? "Asi iba raz." Vážne? "Áno. Možno viacerých ľudí to prekvapí, ale ja som človek, ktorý sa na veci, ktoré sa stanú v živote už neskôr nesústreďuje. Nehovorím, že tento gól je o ničom, to nie, čo je raz zapísané v pamäti, to už tam zostane. Človek musí ísť ďalej, lebo sú i dôležitejšie veci." Svoboda si uvedomujete, že vďaka tomuto gólu sa stal svojím spôsobom nesmrteľným, hoci... "Nesmrteľný nie sme nikto, ale priznávam, že čo sa týka histórie, tak isto." V Nagane išlo o turnaj storočia, po prvý raz sa na ňom zúčastnili najväčšie hviezdy NHL. Neuveriteľne sebavedomí Američania i Kanaďania, ktorí chceli celému svetu dokázať, že NHL nie je najlepšia súťaž na svete vďaka prílivu Európanom, ale naopak, prím v nej stále hrajú Severoameričania. Kanada i USA sa potrebovali blysnúť viac, než kedykoľvek pred tým. Mená však ešte výsledok nerobia a kolíska hokeja musela prijať tvrdú ranu. Aspoň ju prijala. Američania sa s fiaskom nemohli zmieriť a zdemolovali časť olympijskej dediny. Finále v Nagane tak malo scenár, ako dosť často pred rokom 1989 - len názvy štátov sa o niečo zmenili. A práve tento turnaj turnajov rozhodol P. Svoboda. "Povedal by som to tak, človeku nejde o to, aby ten gól strelil, ani mne o to nešlo. Možno, keď som bol mladší, som mohol streliť oveľa viac gólov, ale vždy som sa podriadil tomu, že na prvom mieste je obrana. Stále som kryl chrbát ostatným, ktorí mali za úlohu strieľať góly a boli viac v centre pozornosti i slávnejší, potom si človek možno zaslúži, že sa niečo podobné, ako v Nagane, stane. Ja o tom však nepremýšľam." V tejto súvislosti je zaujímavá skutočnosť, ktorá predchádzala Svobodovmu štartu na OH. Okrem českého občianstva máte i kanadské. Pred Kanadským pohárom dostal ponuku reprezentovať materskú krajinu, no dal prednosť Kanade. Nakoniec, kvôli zraneniu na Kanadskom pohári neštartoval. Keď však pred olympiádou v Nagane prišla ponuka reprezentovať Česko prijal ju. "Mám veľmi rád Ivana Hlinku. Je to osobnosť, ktorú som videl vyrastať v Litvínove, nielen po hokejovej stránke, ale i po životnej. Má veľmi dobré prednosti a hlavne je to človek, ktorý nezávidí. Keď som potom poznal, že v Nagane budú ľudia, s ktorými bude zábava, nech to skončí akokoľvek, tak to potom bolo pre mňa veľmi jednoduché rozhodnutie."

Petr je pre mladých hráčov vodcovskou osobnosťou, takou, akou bol preňho svojho času Larry Robinson. Nie však len ľade. Spoluhráč Paul Mara raz o ňom povedal, že je chodiaca encyklopédia - dostane otázku a hneď na ňu odpovie. Napokon i imidž s decentnými okuliarmi intelektuála veľa napovedá. "Mal som šťastie, že som mal vždy okolo seba dobrých ľudí, ktorí mi vedeli pomôcť, no na druhej strane som ich veľmi rešpektoval. A hlavne pri rešpekte sa človek naučí veľa vecí." Svoboda je mimoriadne kamarátsky typ človeka, v kolektíve obľúbený, no v niektorých vyhrotených situáciách si servítku nekladie pred ústa, ak niečo chce mladým povedať. Vypätosť si vyžaduje priamočiarosť a tá je zasa najlepšou možnosťou na dosiahnutie rešpektu. "V živote to už tak chodí. Človek musí byť v určitých veciach diplomat. Nemám rád ponižovanie a zhadzovanie ľudí a naschvál im ubližovať. To som v živote neurobil, no niekoľkokrát musia mladí nahlas počuť, o čom to je v živote. Žiaľ, bez toho sa človek nemôže dostať k svojim cieľom, ktorými si tituly. Ono nie je ťažko dostať sa k titulu, len je k nemu veľmi náročná cesta."

Florida síce nie je k hokeju až tak naklonená, no za to golf tu má zelenú. A práve v ňom našiel Petr svoju záľubu. Rád si aj zarybárči. Málokto však vie, že ryby chytal v Austrálii, na Novom Zélande, rád chodí na Bahamy a udicou si bol hodiť aj v Mexiku. Možno to znie zvláštne, ale parťáka mu robil Eric Lindros, na ktorého nedá dopustiť. Keď je však reč o najlepšom útočníkovi, či brankárovi v NHL reprezentační kolegovia hrajú prím. "Jaromír Jágr, Dominik Hašek, obaja suverénne." A čo Slováci? "Peter Šťastný, ozaj neuveriteľné, čo dokázal. V čase, keď som vyrastal sa mi veľmi páčil i Vinco Lukáč. V NHL sú teraz samí skvelí hráči zo Slovenska - Pálffy, Handzuš, Stümpel. Sú veľmi šikovní a som rovnako na nich pyšný ako na Čechov."

Rodina je pre Svobodu všetko, tak ako bola pre jeho rodičov, keď bol mladší. Dcéry hrajú tenis, učil ich len anglicky a francúzsky. Nie česky. "Za posledných niekoľko rokov, boli v Česku asi len 3-4-krát. Sú tak zaneprázdnené, že keď chcú niečo dosiahnuť, musia neskutočne makať, až my je ich niekedy ľúto. Ony to však majú radi, takže im nebudem zakazovať tie kvantá tréningu. Nechcem totiž, aby behali niekde po ulici a robili iné veci. Druhá stránka veci, je tá, že niekedy ich nemám čas naučiť ani tie veci, ktoré by som chcel. Hokejový život nie je jednoduchý, je náročný na čas a cestovanie, takže niekoho naučiť v Amerike hovoriť po česky nie je vôbec jednoduché, navyše, keď manželka je Francúzska."

P. Svoboda neraz povedal, že sa ešte necíti do starého železa a divákom by rád ukázal niečo zo svojho umenie. Po silnejšom otrase mozgu však v tejto sezóne nenastúpil ešte ani na jeden zápas a dnes je už isté, že je preňho pasé i onhajoba zlata z Nagana. V Salt Lake City nebude štartovať.

PETR SVOBODA

Narodení: 14. októbra 1966

Miesto narodenia: Most

Súčasné bydlisko: Tampa, Florida, USA

Rodina: manželka Vallery, dcéry Sarah (14 r.), Jessica (12 r.)

Pozícia: obranca

Hokejka: Ľ

Výška: 186 cm

Hmotnosť: 88 kg

Draft: 1984, prvá voľba Montrealu Canadiens, 5. celkove

Kluby: 1984-92 Montreal Canadiens, 1992-95 Buffalo Sabres, 1995-98 Philadelphia Flyers, 1998-01 Tampa Bay Lightning

Príjem: 2 168 973 dolárov

Štatistika: V NHL odohrál v základnej časti 1028 stretnutí, v ktorých nazbieral 399 bodov (58+341) a 1605 trestných minút. V play off nastúpil k 127 stretnutiam (4+45, 149 tr. min.). V roku 1986 vyhral Stanley Cup, v roku 1998 zlato na OH v Nagane.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.