dobré meno našej krajiny, je aj výborným rečníkom a pedagógom.

Na vašom popradskom vystúpení sme boli svedkami menšieho faux pas. Kameramana miestnej televízie ste taktne upozornili, aby nenakrúcal. Prekážajú vám počas koncertu takéto momenty?

- Svojím spôsobom je kamera v takýchto prípadoch vždy rušivým momentom. Vyrušuje nielen lúpežníkov v bankách, ale ani na koncertoch nie je tým, čím by mala byť. Iná vec je nahrávať niečo v štúdiu. Pokiaľ má kamera aj chodiaceho kameramana, ruší to. Mňa osobne ani veľmi nie, pretože v takýchto momentoch hrám so zatvorenými očami, ale myslím si, že ide skôr o vyrušovanie publika. Je smutné, že diváci to už berú ako samozrejmosť, ako daň modernej civilizácie.

Kamery, to je aj isté zviditeľňovanie sa. Na západe to volajú public relations. Slovenskí umelci v oblasti vážnej hudby sa však takejto činnosti príliš nevenujú. Ako je to s vami? Máte niekoho, kto sa o tieto veci stará?

- Každý človek, ktorý chce byť známy a chce, aby sa verejnosť o to, čo robí, zaujímala, to potrebuje. Ja sa snažím najmä "spočuteľňovať" Slovensko v zahraničí. Priznám sa, že po tejto stránke sme my, umelci z oblasti vážnej hudby, aj niekoľko desaťročí pozadu v porovnaní s hudobníkmi z oblasti tej populárnej. Túto oblasť by som ale skôr nazval hudobným priemyslom. My sme podstatne konzervatívnejší, čo je dané tým, že naša hudba nie je závislá na dvoj, trojročnej erupcii popularity a potom zhasne. V našom prípade stáročia neznamenajú až tak veľa. Aby som odpovedal na otázku. Pokiaľ existoval záujem o to, aby som niečo napísal, povedal, aby som sa niekde zjavil, vždy to bolo z iniciatívy rôznych redakcií. Mimochodom, považujem to vlastne za veľmi pekný kompliment, pretože títo ľudia sa snažia osloviť najmä tých, ktorí by mohli byť atraktívni pre ich divákov, alebo čitateľov.

Načali ste tému populárnej muziky. Myslíte si, že aj sebelepšia hudobná produkcia musí mať za sebou gigantické hudobné koncerny? Nemôže sa jednoducho predať sama, svojou kvalitou?

- Dnes už prakticky nemožno a rozhodne nie v krajinách, ktoré produkujú a posielajú do sveta "imidžovky" v pop music, existovať bez toho, aby sólista, alebo skupina nebola vyrobená. A keď sa už dnes s takmer vedeckou technológiou vyrábajú knižné bestsellery, takáto kapela alebo spevák musí byť tiež precízne vyprodukovaná. Platí sa za to istá daň. Často veľmi krutá, ale človek, ktorý sa na to dá, si určite uvedomuje, do čoho ide.

Okrem iného ste známy aj ako pedagóg, vašimi rukami prešlo množstvo žiakov doma i v zahraničí. Možno je to neporovnateľné, ale predsa. Skúste porovnať našich študentov so zahraničnými.

- V takomto porovnaní by asi vyšli naši študenti veľmi pozitívne. Súvisí to aj s výbornou talentovou základňou Slovenska. Percentuálne k počtu našich obyvateľov má naša malá krajina iste viac talentov, než tradičné hudobno-interpretačné mocnosti, akými sú Rusko, či USA.

Ide aj o odlišný prístup?

- Zatiaľ ešte áno. U nás ešte pretrvávajú dozvuky socialistického postavenia umelca v spoločnosti. Sympatické množstvo ľudí si u nás uvedomuje schopnosť umelca tvorivo obohatiť ich vnútro, ich duševný rozmer. V typickej trhovej spoločnosti však už pojem obohatiť platí takmer výlučne financiám, či iným hmotným okolnostiam. Práve preto sa potomkovia bohatších rodín len výnimočne rozhodnú pre profesionálnu hudobnú dráhu.

Skúste sa na okamih vrátiť do vašich študentských čias. Okrem iných miest ste študovali aj v Moskve. Prečo práve tam?

- Prečo Moskva? Moskva bola pre mňa jedno veľmi pozitívne východisko z núdze. V marci 1969 som bol prijatý na Juilliard School of Music v New Yorku k najlepšiemu americkému pedagógovi Ivanovi Galamianovi. Bol to Armén, ktorý mal za sebou ruskú školu. Zahral som mu a osobne ma prijal do svojej triedy. Od septembra 1969 som mal začať študovať. Bohužiaľ, politická situácia u nás sa práve v tých časoch výrazne zmenila, takže potom to už nebolo aktuálne. Čakal som ešte rok-dva, či sa niečo neudeje. Keďže sa situácia u nás nemenila, rozmýšľal som, čo ďalej. Rozhodol som sa ísť študovať na Čajkovského konzervatórium do Moskvy. Ako som neskôr zistil, husľový odbor tam bol na ešte vyššej úrovni než v New Yorku. Riadil som sa vtedy zásadou, keď mohli Rusi od nás všeličo pobrať, prečo by som im ja nezobral nejaké vedomosti. Ako huslista som sa v Moskve naučil veľmi veľa.

Pomaly, ale iste sa blížia ďalšie parlamentné voľby. Oslovili vás už niektoré politické strany?

- Tentokrát nie. Pred minulými voľbami ma oslovili hneď z niekoľkých strán. Ani jednu ponuku som neprijal. Chcem ostať samým sebou a nechcel by som byť nositeľom čohosi, čo vo svojom vnútri nereprezentujem.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.