Dozvedeli sme sa, že jeho brat, Miroslav Dzurinda, sa stal nájomníkom nadštandardného bytu v centre Bratislavy. K bývaniu, podľa realitných expertov v hodnote 3 milióny Sk, sa blízka rodina predsedu vlády dopracovala v rámci "sociálneho programu" štátneho podniku ŽSR.

Ako aperitív pred hlavným chodom si povedzme, že sú to tie isté železnice, ktoré sa uvádzajú ako najväčší dlžník práve exekuovanej, zdravotnej poisťovne (miliarda), i Sociálnej poisťovne (päť a pol). Ako v zlej paródii tu vidíme typickú deformáciu nášho nezmyselného socialistického systému - na jednej strane je firma de facto v krachu (skúste ako súkromný podnikateľ neplatiť do poisťovní), na strane druhej realizuje pre zamestnancov "sociálny program". Toto je samo osebe cirkus, že až zavýja. Vynechajme takú oblasť primárnej nutnosti investícií, ako je komfort cestovania na linkách ŽSR; najmä v týchto dňoch odporúčame pribaliť spacáky, aby ste náhodou nepomrzli.

Teraz však ide, samozrejme, špeciálne o konkrétneho zamestnanca, ktorý sa, chudák, stal prijímateľom "sociálneho programu". On je hlavný chod: Pán Miroslav Dzurinda sa vzápätí po voľbách °98 - aká neuveriteľná náhoda - stal riaditeľom divízie koľajových vozidiel. To je pozícia, v ktorej je odkázanosť na "sociálny program" úplne nespochybniteľná, všakáno. Napokon, on nemôže za to, že sa mu prihodila taká nepríjemnosť, že je bratom predsedu vlády; prečo by mal byť diskriminovaný zoči-voči riaditeľom iných divízií ŽSR, ktorí sa s takýmto rodinným handicapom nenarodili a slušné bývanie tiež nemajú??

Srandu ale nabok, lebo tej v kauze skutočne ani zamak nie je. Reči, že pán brat nemá v Blave kam hlavu skloniť a je na ubytovni bez rodiny, sú smiešne; v tej istej situácii sú tisícky cezpoľných, ktorí dochádzajú do BA na týždňovky. A to sú aj zamestnanci stokrát lepšie prosperujúcich podnikov, ako ŽSR. Z príjmu riaditeľa divízie sa dá bytový problém riešiť i podnájmom; ak nie v centre, na periférii v úplnej pohode.

Mikuláš Dzurinda mal včera ešte veľmi dobrú šancu aféru utlmiť (ak už je nemožné ju udupať úplne) a ako tak z nej vykorčuľovať: Stačilo verejne vyzvať brata, aby dekrét od bytu okamžite vrátil. A ospravedlniť sa občanom, že k čomusi takému sa jeho pokrvná rodina uchýlila. V druhom kroku, pre prípad, že by brat Miroslav jeho návrh odmietol, mal premiér zároveň verejne požiadať ministra Macejka, aby vec uviedol do poriadku v rámci svojich personálnych kompetencií v rezorte dopravy.

Tak by sa so škandálom naložilo v civilizovanej krajine. Podozrenie z klientelizmu a rodinkárstva by síce nevyprchalo, verejnosť by ale dostala zadosťučinenie a malú satisfakciu, že ak už aj "tí hore" sú pažraví (ako my všetci - tiež sú to iba ľudia), aspoň keď ich dolapíme, tak sa už nevyšmyknú. Inak sa veci majú na Slovensku; premiér Dzurinda vykúzlil fintu, ktorou nám odkázal, že nás má všetkých za oslov: Požiadal predsedu NKÚ "o vykonanie kontroly v ŽSR v oblasti bytovej politiky tohto podniku", konkrétne "preverenie hospodárnosti vynakladania finančných prostriedkov".

Scenár je známy a primitívny: Kým NKÚ vydá akýsi nález, krajinou sa prevalí stovka iných škandálov a na tento sa stokrát zabudne. Ak by si ktosi medzitým spomenul, premiér povie, že ešte nemá výsledky a nemôže sa vyjadriť. Až akýmsi zázrakom správa NKÚ bude skôr, než prestane byť premiérom, tak Miroslav už bude byt odkupovať do osobného vlastníctva a roztočí sa nové kolo právnych sporov.

Tu však nebeží o Miroslava Dzurindu a jeho bytové pomery, ale o čosi omnoho dôležitejšie: Dôveru občanov v správcov verejnej moci všeobecne. Darmo má Dzurinda vládny protikorupčný program a jeho gestora Mikloša, a darmo to dokonca - nie je vylúčené - myslia s jeho presadením aj vážne. Pokiaľ občania nepocítia, že ono preslávené "padni komu padni" platí aj v ich najbližšom okolí, je všetka námaha márna. Varovný bol už nedávny prípad Kinčeša, dôverného kamaráta oboch protikorupčných lídrov. Lavírovanie Dzurindu i Mikloša pri vysporiadaní sa s Kinčešom a jeho podkrovným hniezdom dramaticky ubralo ich proklamáciám na dôveryhodnosti. O Palackovi, ktorý zostáva bez bázne a pohany dodnes pokladníkom SDKÚ, nevraviac.

Teraz prišiel brat Miroslav a spôsob "zúradovania" jeho kauzy veští, že nastúpia ešte aj ďalší. A toto sú veci, ktoré sa v konečnom zúčtovaní nemilosrdne zrátajú. A "padni komu padni" získa napokon predsa hmatateľný obsah - padnú až na päť percent. Alebo pod... Právom a po zásluhe.

Peter Schutz

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.