zákonov, štátny rozpočet na rok 2002. Štvrtýkrát a naposledy predkladá táto vládna koalícia svoju predstavu o prevádzke štátu, jeho hospodárení a vlastných prioritách. A štvrtýkrát je to o tom istom.
Nie je to príjemná "četba", tento rozlúčkový rozpočet. Je naliehavou pripomienkou skutočnosti, že vláda nielenže nenaplnila, ale ďaleko zaostala za svojím predsavzatím zracionalizovať a zúsporniť funkcie štátu na úroveň zodpovedajúcu ekonomickým možnostiam. Posledný zo Schmögnerovej rozpočtov je definitívnym potvrdením toho, že vláda sa ani nepriblížila tej priorite svojho programového vyhlásenia, ktorá hovorí o postupnom klčovaní schodkov tak, aby ku koncu funkčného obdobia dospela k vyrovnaniu príjmov a výdavkov. Naopak - skôr sa tomuto cieľu vzďaľuje. Plánovaný deficit, teda previs výdavkov nad príjmami, je 37 miliárd, to jest 3,5 percenta HDP. Presne taký, aký sa rozpočtoval pred rokom, keď predstavoval ešte 3,9 percenta HDP. A o 10 miliárd vyšší - áno, vyšší - ako v rozpočte na rok 2000.
Neschopnosť odbúrať schodky je ústredným posolstvom príbehu. Alebo - chronický ŽIVOT NA DLH. Ani Dzurindova koalícia nezlomila tento zničujúci trend, naopak, de facto ho zveľaďuje ďalej. (Tu je však zavádzajúce kritizovať, ako sa toho dopúšťa opozícia, aj náklady na sanáciu bánk - tie boli nevyhnutné.) Iba na náklady dlhovej služby, rozumej úroky zo starých pôžičiek, pôjde v roku 2002 skoro 30 miliárd. Tieto neefektívne peniaze minieme my dnes iba preto, lebo bývalé garnitúry žili na vyššej nohe, než na akú sme si vlastnou prácou zarobili. A terajších 37 miliárd je svedectvom, že na vyššej nohe zotrvávame, napriek kumulácii deficitov. I ten najnovší, na rok 2002, si vyberie krvavú "úrokovú daň" v rozpočtoch budúcich.
Na splátky istín padne ďalších cca 80 miliárd. Statky, ktoré sa takto získavajú a konzumujú na dlh, nás v konečnom dôsledku vyjdú podstatne drahšie. Zaťažujeme budúcnosť svoju i svojich detí, bez vyhliadky urobiť zvrátenému životu nad pomery radikálny koniec. Vládne garnitúry, závislé na míňaní peňazí, iba rolujú pred sebou stále ťažší dlhový balvan. Po zarátaní bánk celková suma verejného dlhu švihá už k pol BILIÓNU Sk (500 000 000 000).
Preto by bolo smrteľne dôležité, aby jedinečné a neopakovateľné príjmy z privatizácie sa použili iba na dva účely: Po prvé, jednorazové zníženie štátneho dlhu (čím by sa hneď skresali úroky) a po druhé, dôchodkovú reformu. (Tá je absolútnou prioritou tohto štátu, lebo ak sa neuskutoční, darmo dnešní štyridsiatnici odvádzajú povinné odvody, penzie sa nedožijú. Systém sa totiž zrúti.) Napriek proklamáciám, že prípustné sú iba tieto dva účely, realita rozpočtu hovorí o inom: Aj v roku 2002 bude pokračovať skryté plátanie dennej prevádzky rôznych sektorov z privatizačných zdrojov. Nasľubované mzdy učiteľov i lekárov, subvencie cestovného a podobne, to všetko sa bude odčerpávať zo vzácnych príjmov, ktoré sa už nikdy nezopakujú. A popri tom stojí neuveriteľných skoro 50 miliárd výrobným podnikom (!!), ďalších absurdných 50 na verejnú správu, a podobne. Summa summarum - strana výdavkov zostala temer rovnako nereformovaná, ako ju koalícia preberala od "kozlíkovcov". A to je veru národná tragédia, pretože ďalšia vláda bude s veľmi vysokou pravdepodobnosťou ešte horšia (o to sa už postaráme my, voliči).
Náznakom, ktorý ukazuje aspoň na snahu o znormálnenie pomerov, je zrušenie štátnych fondov, s prevedením do rezortných kapitol. Toto bola najväčšia téma a spor okolo rozpočtu a tentoraz patrí uznanie Schmögnerovej, že proti tlakom armády lobistických zoskupení, na čele so straníckym šéfom Koncošom, svoj boj, s podporou Mikloša a Dzurindu, ustála. V krížení argumentov pre a proti zrušeniu sa vytiahlo doslova všetko, vrátane korupcie či názoru, že tie isté peniaze sa budú prerozdeľovať ďalej, iba neprehľadnejšie. Podstata je iná: Zrušením fondov sa do budúcnosti ruší inštitucionálny nárok záujmových skupín, ktoré z nich ťažili, na rozpočtové prostriedky.
To je však iba "cena útechy". Ešte včera sa do bludu v poslaneckých kluboch, a medzi nimi navzájom, licitovalo o ďalších navýšeniach výdavkovej časti. Celková suma nárokov, podľa agentúrnych správ, sa vyškriabala na neuveriteľných extra 9 miliárd. Dá sa len dúfať, že to všetko bolo iba mediálne predvádzanie sa. A že sa napokon dnes, pri hlasovaní, všetci títo dobrodruhovia a iluzionisti uspokoja s "poslaneckým lízatkom" vo výške 1 miliardy, ktoré vláda parlamentu na rozhadzovanie veľkoryso ponúkla. Takisto sa dá len veriť, že jediný opodstatnený plus nárok, zvýšenie pre NBÚ (na ktorý sa v návrhu rozpočtu škandálne zabudlo), bude uspokojený, a to nie na úkor navýšenia deficitu.
Peter Schutz
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
