športovým priaznivcom na oboch cípoch bývalého Československa. Vari najviac však zažiaril v drese Zemplína Michalovce, v ktorého drese nastrieľal 76. gólov. Po povestnom zavesení kopačiek na klinec na futbal nezanevrel a dal sa na trénerske remeslo.

Pri futbale ste strávili takmer päť desaťročí. Čo najkrajšie vás pri nich po športovej stránke postretlo?

Okrem nezabudnuteľných chvíľ strávených v Michalovciach mi v pamäti utkvel predovšetkým finálový dorastenecký duel o majstra ČSSR, ktorý sme odohrali na pražskej Letnej pred 17 000 divákmi. Hoci sme s Duklou Praha prehrali, bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok.

Zrejme preto si vás váš finálový súper vyhliadol a čoskoro vás povolal do Prahy vykonávať základnú vojenskú službu, však?

Neviem o tom. Pri vstupe do šatne som však takmer vyvalil oči, sedeli v nej Štibrányi, Plass, Veselý, Masopust či iní ostrieľaní borci.

Na Juliske ste sa však dlho nezdržali. Prečo?

Lebo ma neskôr prevelili do Dukly Slaný, účastníka II. ČML. Takisto tam nebolo najhoršie, veď mojim spoluhráčom bol aj dnes už legendárny obranca Migas. Bol som tam jediným Slovákom. Mal som však smolu, pretože sme raz cestou na zápas havarovali. Keďže som pri nehode utrpel ťažké zranenie nohy, opäť ma prevelili, tentoraz do Rakovníka. Tam to už však po futbalovej stránke nebola žiadna sláva.

Ako Slovák ste sa však opäť vrátili do Iskry Otrokovice. Iní by na vašom mieste ihneď trielili domov, prečo ste sa vrátili na Moravu?

Preto, lebo s tamojším futbalom som mal veľmi dobré skúsenosti. Dlho som sa tam však neohrial, lebo už vtedy za mnou začali chodiť Michalovčania. Vyhliadli si ma pri vzájomných zápasoch s Otrokovicami. Boli za mnou asi sedemkrát, nuž a po dlhom rokovaní ma funkcionári Iskry pustili za 15 000 korún na východ.

Bolo to pre mňa úplne neznáme prostredie, okrem zápasov som tu nikdy nebol. Musel som si teda zvykať, po čase som si našiel manželku a usadil som sa tu.

V Michalovciach ste súčasne zažili najkrajšie futbalové roky. Čo vám z nich najviac utkvelo v pamäti?

Divácke návštevy. Často prišlo na náš štadión aj desať tisíc duší a to už je niečo. Pri takej atmosfére sa aj futbal ľahšie hral. Nemali sme síce super podmienky, ale futbal sme mali veľmi radi a čo je najdôležitejšie hrali sme ho so srdcom.

Keďže ste v tých časoch hrali druhú celoštátnu ligu, iste ste si aj dosť zalietali. Nemali ste z aeroplánov strach?

Nie, vôbec. Práve tento fakt ma po príchode do Michaloviec vari najviac zaskočil. Naši súperi boli "za svetom", a tak k nám strašne neradi chodievali. Vraj sme boli ďaleko. To, že my sme museli každý druhý týždeň merať cestu takmer na druhý koniec republiky, nikoho nezaujímalo. Už sme si vraveli, že do lietadla nastupujeme tak často ako do autobusu. Keďže sme hrali celoštátnu ligu päť rokov, viete si predstaviť, čo sme sa nalietali.

V historických tabuľkách najlepších strelcov vám po Ladislavovi Hurčíkovi patrí druhá priečka. Čo vám zabránilo nastrieľať viac gólov ako on?

Snáď len to, že kým on hral za Michalovce aj v divízii, ja som hral len v republikových súťažiach. Navyše naše mužstvo nikdy nehralo o špicu, nuž možno aj preto nie som prvý.

Ako tréner ste však zďaleka nedosiahli také úspechy ako hráč. Súhlasíte?

Samozrejme, pretože ja som sa za trénera ani nepokladal. Futbal som hral odmalička a keďže som sa s ním po skončení aktívnej hráčskej kariéry nehodlal rozlúčiť, rozhodol som sa posadiť na trénersku stoličku. Nikdy som si nedával veľké ciele, veď aj názvy klubov, v ktorých som pôsobil, hovoria jasnou rečou. Urobil som si trénersku dvojku, hoci ma volali aj na jednotku.

Napriek tomu si na vás vlani v lete spomenuli funkcionári vášho Zemplína Michalovce a ponúkli vám trénersku taktovku. Ako ste to prijali?

Bolo to pre mňa vyznamenanie. Môj príchod bol však zorganizovaný päť minút po dvanástej, navyše v čase, keď sa Zemplín takmer rozpadal. Z mojej štvormesačnej trénerskej epizódy som však veľmi sklamaný a môj náhly odchod ma ešte dodnes neprebolel. Cítim krivdu! Akurát, keď sme začali budovať nový vývojaschopný tím, prišli ku kormidlu ľudia, ktorí zničili celú moju prácu.

Lenže oni priviedli Michalovce na druhú priečku treťoligovej tabuľky, kým za vás bol Zemplín deviaty. Čo vy nato?

A čo z toho, keď nepostúpili? Nebolo by jedno, keby obsadili trebárs dvanástu priečku? Ja som sa snažil budovať tím zložený podľa možností z vlastných odchovancov. Oni však nakúpili ďalších nových hráčov, z ktorých im však po skončení sezóny takmer všetci odišli. Viem, že to bolo do klubov z vyšších súťaží, ale aký to malo význam pre Zemplín? Zase sa len rozbil káder a zase si na tom niekto zgustol! Keď sa táto chorá politika v Zemplíne nezmení, Michalovce budú len stagnovať.

Vám však často vyčítali, že ste sa až príliš upierali na starú trnavskú školu Toni-báčiho Malatinského. Čo si o tom myslíte?

S tým nesúhlasím. Jedinou príčinou bol príchod nových majiteľov.

Ja som robil bez zmluvy a za také peniaze, ktoré by Karolovi Kiselovi nestačili ani na cestu z Košíc… Mimochodom, dlhy z vtedajšej doby nemám dodnes vyrovnané.

Ale aj napriek tomu za trénera hovoria predovšetkým výsledky. Tie vaše neboli ktovieako oslňujúce.

Treba si uvedomiť, z čoho sme vychádzali v lete. Povedali sme si nemáme peniaze, nuž dáme šancu vlastným odchovancom. Aj za cenu toho, že budeme v tabuľke o čosi nižšie. Navyše chlapci hrali vtedy v podstate zadarmo a tu bol podľa mňa najväčší kameň úrazu. Po nás prišli iní ľudia, ktorí ihneď vyrovnali hráčom dlhy. Pobrali však nových hráčov na hosťovanie, a to je, prosím pekne, vyložená hlúposť. Aký osoh môže mať totiž klub z toho, keď vlastní hráča iba na polroka? Stále tvrdím, že v Michalovciach sú dva najväčšie problémy. Ekonomický, nie preto, že by peňazí nebolo, ale, že sa s nimi doslova plytvá, a funkcionársky…

Zaujímavé je, že s Fridrichom Bliščákom ste v jednom bloku susedia. Čo sa stane, keď sa trebárs stretnete vo výťahu, alebo pri vysypávaní smetí?

Za ten rok sme sa stretli asi iba dvakrát. Keďže je odo mňa starší, elementárna slušnosť mi káže pozdraviť sa, nuž sa odzdravím…

Čo dnes robí Karol Kráľ?

Som skoro na predčasnom dôchodku, navyše som už vyše pätnástich mesiacov slameným vdovcom, pretože manželka je v USA. Okrem toho sledujem dianie v športových súťažiach a venujem sa deťom. Trénovaniu sa nevyhýbam, musela by to však byť konkrétna ponuka klubu z nižšej súťaže. Hore ma to už akosi neláka…

Karol Kráľ

Rodisko: Liptovský Mikuláš, 14.6. 1944. Vzdelanie: Stredná priemyselná škola Otrokovice. Zamestnanie: nezamestnaný. Rodina: manželka Mária (51), deti: Andrea (30), Karol (29). Hráčska kariéra: 1956-1959 Bošany, 19591963 Otrokovice, 1963-1965 ZVS Dukla Praha, Slaný, 1965-1966 Otrokovice, 1967-1977 Michalovce. Trénerska kariéra: 1977-1979 hrajúci tréner Budkoviec, 1980-1982 asistent Štefana Pšenka v Zemplíne Michalovce, 1982-1984 tréner A-dorastu Zemplína Michalovce,1984-1988 Budkovce, 1988-1989 Sobrance,1992-1995 Lastomír, 1995-1999 Hatalov, 2000 Zemplín Michalovce, 2001 Vysoká nad Uhom. Úspechy: V drese Otrokovíc zisk striebornej medaily v prvej dorasteneckej lige, vzápätí účasť v nominácii ČSSR 17, v roku 1963 tretí najlepší strelec II. ČML, v drese Zemplína Michalovce má na konte 222 štartov, v ktorých nastrieľal 76. gólov, čoho radí v historických streleckých tabuľkách Zemplína na druhé miesto.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.