hráčom, ale v 28. rokoch musel kvôli zraneniu povesiť kopačky na klinec. "So seniorským futbalom som sa zoznámil veľmi skoro. Po ročnom pôsobení v družstve dorastu ma preradili do Amužstva, ktoré tvorili aj Kráľ, Hurčík, Ondo, Mikula a ďalší. Bola to zlatá éra michalovského futbalu. Mňa však najviac tešilo, že som už v šestnástich hrával za dospelých." Mladý Jozef Pižňarský do výraznej miery ťažil zo svojej priam vzorovej životosprávy. Alkohol, cigarety či diskotéky boli pre neho cudzím pojmom. "Chybou bolo, že v čase rozhodujúcich momentov mojej kariéry som dal prednosť štúdiu na vysokej škole. Vtedy sa však ešte nedali zarobiť pri futbale veľké peniaze. Vtedajší ligoví hráči dostávali osemsto korún kalorické a za víťazné stretnutie mali približne tisíc korún." Jozef Pižňarský sa rozhodol pre štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave, kde dva roky študoval dennou formou a zvyšné tri ročníky si odkrútil ako diaľkár. Popritom sa intenzívne venoval hokeju, ktorý však kvôli časovej zaneprázdnenosti zanechal.

"Na bratislavskej železničnej stanice ma čakali páni Arnošt Hložek a Peter Benedik, ktorí mi ponúkli na podpis zmluvu s ČH Bratislava. Poobede ma oslovili zástupcovia susedného Slovana, ale bolo už neskoro. V hlavnom meste ma viedli renomovaní tréneri Hložek, Cimra a Moravec." Počas štúdii Pižňarský účinkoval aj vo veľmi kvalitnom školskom tíme, ktorý sa nebál ani súperov zvučnejších mien. Svoju dobrú výkonnosť potvrdil aj na celorepublikovej úrovni, keď sa stal akademickým majstrom ČSSR. Jedno z najúspešnejších období svojej aktívnej činnosti prežil vo Veselí na Morave, ktorého dres obliekal tri a pol roka, pričom až v troch prípadoch sa radoval z primátu najlepšieho kanoniera tamojšej súťaže. Výborný herný prejav mu ešte predtým zaručil miestenku vo výbere vtedajšieho Východoslovenského kraja, v ktorom bola značne silná partia. Na jej štíte ostal po prehre 3:1 aj zvučnými menami nabitý výber západného Slovenska. "V jednej šatni som sa obliekal s Polákom, Daňkom, Pivarníkom, Hoholkom či Janom Bodnárom a ďalšími. Aj na ich podnet som dostal prvú ponuku z VSS Košice, ktorú som neakceptoval. Napokon som prišiel do Michaloviec." O čosi neskôr však pôsobenie v druhom najväčšom slovenskom meste uvítal. Prichádzal do dosť známeho prostredia vedno s Dušanom (Petrom) Galisom. "V Košiciach ma trénoval Jozef Vengloš, ktorého považujem za špičkového slovenského kormidelníka. Práve od neho som získal najviac poznatkov pre moju neskoršiu trénersku činnosť. Počas sústredení sme absolvovali nespočetné množstvo futbalových rozhovorov, ktoré ma úžasne obohatili. Naposledy sme sa stretli počas prijímacích skúšok môjho syna na FTVŠ." Počas zimnej prípravy utrpel Jozef Pižňarský komplikované zranenie, praskol mu stavec, a tak sa na dlhší čas stal obyvateľom nemocničných priestorov. Futbalové kopačky zavesil na klinec v roku 1975. Z trénerskeho hľadiska boli zaujímavé tri zastávky Jozefa Pižňarského v Michalovciach. Spolu s Fridrichom Bliščákom viedli TJ Zemplín Vihorlat v sezónach 1987/88 a 1988/89. Zvlášť prvý ročník bol veľmi vydarený. "Vo vtedajšej I. SNFL sme obsadili 4. miesto. Spomínam si na televízny zápas so Slovanom, ktorý sme prehrali 0:2. S Bratislavčanmi sme však zohrali veľmi vyrovnanú partiu. V našom kolektíve boli futbalisti, ktorí sa chceli sústavne zlepšovať. Išlo o Žarnaya, Vasiľa, Čižmára, Porvaza, Vankoviča, ale aj ďalších." Posledne menovaný bol strelcom na pohľadanie. Tento koncový hráč nemal široko ďaleko konkurenciu. Zlepšil sa aj v životospráve a jeho výkony išli rapídne nahor. Jeho futbalové majstrovstvo si všimol aj bratislavský Slovan, ktorý sa od leta 1988 stal jeho novým pôsobiskom. Jozef Pižňarský sa vrátil k mužstvu v jeseni 1990. "Do čela klubu sa dostali ľudia, ktorí v rozpätí niekoľkých sezón predali 17 hráčov! K dispozícii som mal 13 futbalistov, ktorých doplnili traja chlapci z dorastu. Mali sme nesmierne ťažké vyžrebovanie. Hrali sme trebárs na pôde Lokomotívy Košice a Trnavy. Aj preto sme mali po viacerých kolách na konte len dva body." Kontumačná výhra nad Jelšavou, ktorej Michalovčania pôvodne podľahli 0:2, bola odrazovým mostíkom k lepším výsledkom. Zo siedmich stretnutí pri dvojbodovom hodnotení "zbohatli" Michalovčania o množstvo bodov.

Na jar sa ku kormidlu postavil Ondrej Singer, nuž a mužstvo z metropoly Zemplína sa po štyroch rokoch z I. SNFL porúčalo. "Funkcionárom som povedal, aby ma nechali pracovať, že im tú prvú národnú ligu zachránim. Nepomohlo. Vyhodili ma a vybrali si Singera." Pižňarský sa po tretíkrát vrátil na štadión Zemplína v roku 1997. "Mojim asistentom sa stal Ľuboš Babjak, v ktorého prospech rozhodli prvoligové skúsenosti z Humenného a Prievidze. Venoval sa predovšetkým brankárom, čo sa neskôr prejavilo na ich vysokej kvalite. Jednotkou bol najlepší z nich Vlado Moroz. S Ľubošom sme si veľmi dobre rozumeli. Za rok sme nemali jediný konflikt. Mrzelo ma však, že sa vedenie sústavne oháňalo Palim Diňom. Nemám nič proti nemu, niekedy sa však ani on nevyhol problémom." Michalovce sa v sezóne 1997/98 stali víťazom tretej ligy, a tak sa po siedmich rokoch opäť vrátili do druholigovej spoločnosti. Svoju radosť oslávili skokmi do fontány pred budovou Mestského úradu. "Pôvodne mal byť vhodený do fontány len Ľuboš. Chlapci však nezabudli ani na mňa a tak sa môj oblek zoznámil so studenou vodou. Sušil som sa počas slávnostnej večere v bare Sedemnástka." Počas letnej prípravy futbalisti veľmi poctivo trénovali a pochvaľovali si dávky naordinované Pižňarským. "Jedného dňa si ma funkcionári zavolali na "koberček"a oznámili mi, že s mojimi službami už nerátajú. Hlavným dôvodom bola údajne zle vedená letná príprava…" Jozefa Pižňarského to úplne zlomilo, pritom na druhú ligu sa hotoval viac než svedomito. Do notesa si poznačil mená viacerých hotových hráčov, ktorí mali Michalovce posilniť. "Keď som notes ukázal činovníkom, tí takmer odpadli. Tvárili sa, že chcem od nich niečo horibilné. S potenciálnymi novicmi som absolvoval rozhovory a každý z nich predbežne potvrdil záujem." Na futbal v srdci Zemplína však vôbec nezanevrel. Chodieva na majstrovské zápasy michalovského mužstva a možno v duchu spomína aj na časy strávené v tomto klube. "Ktovie, možno si po dlhšom čase michalovskí funkcionári opäť na mňa spomenú. Mám však obavy, že im nevyhoviem." V zime 2000 zavial futbalový vietor Jozefa Pižňarského do Lastomíra, stabilného účastníka IV. ligy juh. "V Lastomíri sa zišla solídna futbalová partia, ktorá podávala kvalitné výkony. Najväčšie problémy som mal s dochádzkou na tréningy. Boli sme však iba krôčik k postupu do tretej ligy. Niektorí zverenci však urobili niečo, čo som nepredpokladal. Remizovali sme totiž doma s Moldavou, ktorá týždeň predtým prehrala o štyri góly v Zalužiciach…" Poslednou štáciou tohoto dlhoročného lodivoda bolo Strážske, ktoré figuruje v I. triede ObFZ. Tak nízko ešte nikoho netrénoval! "Ponuku Strážanov som prijal asi po ich intenzívnom dvojtýždňovom prehováraní. Viete, ono nie je ťažké trénovať v klube, kde vám nakupujú hráčov na základe vášho želania. Neporovnateľne horšie je to v mužstve, kde máte často k dispozícii len 11 12 chlapcov a keď sa v autobuse pýtate, či ešte niekto príde."

Na slovenský futbal nemá práve najlepší názor. Svoje argumenty opiera o slabú úroveň Mars superligy, neúspešnosť reprezentácie v kvalifikáciách a trápne reprezentovanie v európskych pohárových súťažiach. "Podľa mňa dvaja ľudia znížili úroveň slovenského futbalu Rezeš a Póor. Hráčom dali nekresťanské platy a tí si zvykli na veľké peniaze. Dnes všade kam prídu nastavia ruku a až tak sa zaujímajú o výkon na ihrisku." Do vrcholového futbalu mal možnosť nahliadnuť aj vtedy, keď interes o jeho služby prejavilo Humenné, konkrétne prezident Dušan Kapráľ. "Počas zimnej prípravy sme nad nimi vyhrali. V tom čase nám zobrali Dušana Sninského. Kapráľ vtedy povedal - Sninského si berieme teraz, Pižňarského v lete. Kvôli michalovským funkcionárom sa však môj odchod nezrealizoval." V závere Jozef Pižňarský vyjadril radosť nad tým, že si ho klub od Laborca uctil počas júlového Memoriálu Štefana Nadzama. "Viete, keď som v roku 1998 odchádzal z Michaloviec, nikto mi nedal ani len kyticu kvetov. Skrátka, nikto si nevážil robotu, ktorú som pre klub doteraz odviedol. Som rád, že práve Jaroslav Bovan na mňa nezabudol a ja som sa ocitol medzi plejádou hráčov, trénerov a funkcionárov, ktorí michalovský futbal dlhé roky zviditeľnil."

janč

Jozef Pižňarský

Rodisko: Cheb, 13.3. 1947. Vzdelanie: Fakulta telesnej výchovy a športu, diplomovaný tréner I. triedy Zamestnanie: Telocvikár na Obchodnej akadémii a SOUP v Michalovciach. Rodina: deti z prvého manželstva: Peter (31), Pavol (25), z druhého manželstva - Marta (16). Hráčska kariéra: do roku 1965 Michalovce, 19661968 ČH Bratislava, 1968-1969 Ostrava, 19691972 Veselí n/M, 1972 VSS Košice, 19741975 Stará Ľubovňa. Trénerska kariéra: 19741978 Stará Ľubovňa, 19791980 Nacina Ves, 19851987 Zalužice, 19871989 Michalovce, 19901991 Michalovce, 19951996 Zalužice, 19971998 Michalovce, 2000 Lastomír, 2001 Strážske. Úspechy: Trojnásobne najlepší kanonier Veselí n/M v českej súťaži, v sezóne 1987/88 4. miesto s TJ Zemplín Vihorlat Michalovce v I. SNFL, v sezóne 1997/98 postup s FK Zemplín VTJ Michalovce do II. ligy.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.